Po bývalú Ťatliakovu chatu bolo počasie naozaj ukážkové. Oblaky sa prelievali cez hrebene, pocukrené čerstvou nádielkou snehu, opar stúpal z ohrievajúcej sa zeme, tiene sa krátili.
Avšak fotografia Volovca vo vodách Ťatliakovho jazierka bola posledná slnečná, ktorú som urobil. Potom hmla beznádejne a definitívne zaliala hrebene okolo celej Roháčskej doliny.
Vystúpali sme na hrebeň do sedla Zábraď a rozhodovali sa, čo ďalej. Hmla visela nad krajinou ako Damoklov meč a delila ju netradične na svet dole a nič hore. Napokon sme sa rozhodli a šli pôvodne naplánovanou trasou. Cestou nám hmla zaliala aj svet pod nami a na Rákoni sme definitívne pochopili, že rozhľady nebudú žiadne. Rozhodli sme sa pre zostup do nižších polôh, aby sme aspoň niečo mali z nádherného prostredia, ktoré nás obklopovalo.
Z hrebeňa Dlhého úplazu smerom na Lúčnu bolo na obe strany na čo pozerať. Celej panoráme dominovalo skalné mesto Mnichy Chocholowske a Kobyla Glowa v poľskej časti národného parku, na našej strane nás celý čas sprevádzala nezameniteľná Osobitá.
Krajina po pravej ruke bola nestále pod príkrovom hmly, ktorá pulzovala, striedavo sa sťahovala do dolín a dvíhala k hrebeňu, avšak Rákoň za našimi chrbtami do konca dňa neodhalila.
Rovnako sme nevideli vrcholy dokonale kužeľovitého Kominiarskeho Wierchu a Wysokej Turnie.
Aj ilúziu oslnenia horca luskáčovitého, ktorého trsy nás sprevádzali na každom kroku, som musel vyrobiť bleskom...
Kráčal som po rozložitom hrebeni a obdivoval krásu tatranskej krajiny. Rozmýšľal som, čo niektorých ľudí tlačí do nezmyselných projektov, čo nás núti budovať nové zjazdovky, jazviť krajinu novými nepotrebnými stavbami. Prečo nám nestačí chodiť po krajine a obdivovať jej krásy. Rozmýšľal som nad posolstvom pána Rúfusa o močení našich potomkov na naše hroby a myslel na to, prečo sa k nemu utiekame len vtedy, keď sa nám to hodí, prečo si selektívne vyberáme z jeho posolstva len to, čo nebolí...
Slnko pred večerom ešte na chvíľu preniklo cez more hmly a osvetlilo hrebeň Spálenej a Baníkova, no potom sa hmlistá opona nadobro uzavrela. Poľská strana krajiny bola celý čas provokatívne vysvietená slnečnými lúčmi a keď sme večer opúšťali Roháče, osvetlená Liptovská Mara dokazovala, že všade naokolo bol príjemný augustový deň.
Foto M. Barlog
