Stúpam z Dúbravy na západnom úpätí Braniskaa dostávam sa hornú hranicu hmly, nad ktorou už možno tušiť krásny jasnýdeň.
Tušenie neklame. Sotva sa dostávam na hrebeň, vidím obraz,čo mi zakaždým vyrazí dych. Hladina mliečneho jazera nehybne stojí nadkrajinou, ukrýva všetko vo svojom objatí, tlmí všetky zvuky sviatočného dňa.Videl som to už stokrát a stále ma to ohromuje.
Niečo sa deje, toto nie je len bežná inverziav Hornádskej kotline, lebo more hmly zalieva aj opačné brehy Braniska,stelie sa nad Šarišom.
Branisko tak tvorí ozajstný ostrovv obrovskom kotle, ohraničenom okolitými horami – Volovskými vrchmi,Slovenským rajom, Tatrami, Levočskými vrchmi, Minčolom, Slanskými vrchmi. Tvoriarámec jedného súvislého mora hmly s ostrovom uprostred, na vrchole ktoréhostojím sám, opustený uprostred neuveriteľného neskutočného sveta. Je neskorájeseň, turisti už opustili známe cestičky, všetko je zalezené v skrýšachbrlohov, húštin, domov, činžiakov...
Na spišskej strane sa hmla začína hýbať. Z hladiny hmlysa začína vynárať majestátny Spišský hrad – nie nadarmo je najvyšším bodomv celej kotline.
Svet pri nohách však nie je statický. Hmla pulzuje ako živábytosť, zvíja sa, naťahuje chápadlá do údolí potokov a ustupuje náporuteplého vzduchu. Dúbrava, odkiaľ som sa ránovybral, leží podo mnou.
Značkovaný chodník som zanechal v sedle Humence,prechádzam skalnatými hrebeňmi a zrázmi.
Celé Branisko, ako aj celý Spiš, je poznačené ľahostajnýmšafárením socialistickej generácie našich predkov, druhotné lesné porasty súoslabené enormným znečistením ovzdušia a celého prostredia a oslabenéporasty tak dostávajú riadne zabrať – na svahoch a hrebeňoch pohorianeustále vznikajú nové plachty holín, z ktorých trčia výkričníkyprežívajúcich stromov. Aj to je obraz, na ktorý si musíme zvyknúť.
Napriek tomu nájdeme na niektorých miestach pralesovitézákutia s prírodou ponechanou na svoj vlastný rytmus.
Keď píšem tieto riadky, hľadím z okna na upršaný,zamračený novembrový svet a nechce sa mi veriť, že ešte pred tromitýždňami som sa potuloval po lesoch plných húb.
Posledný pozdrav leta, posledný pár motýlích krídel...
...a posledná zvedavá jašterica.
Pod nohami ranným chladom pričupený motýľ, jedenz tých, ktoré vydržia lietať až do novembra.
Cieľ cesty je konečne predo mnou. 1129,4 metrov vysokáSľubica ohraničuje Branisko na juhu a je o 70 metrov nižšia akonajvyšší bod Smrekovice na severe Braniska. Dostať sa na ňu možno zo severu odsedla Chválabohu po zelenej, od juhu po zelenej z Krompách cez Kaľavua Vojkovce alebo po žltej z Richnavy či zo západu od Dúbravy miestnoužltou prepojkou na zelenú hrebeňovku.
Bláznivé jesenné počasie ohlúpilo kvetenu a prinútilonanovo kvitnúť brusnice.
Z krajiny definitívne ustúpila hmla, rozplynula saa zliala údolím Hornádu k Ružínu, obraz z vrcholu Sľubice jeopäť dôverne známy.
Za chrbátom ťažko prístupný hrebeň tajomnej Sokolice...
...predo mnou hrebene Volovských vrchov a cesta zoSľubice späť do jedného zo všedných dní. Posledných z tohtoročných.
Foto M. Barlog
