Keby sme chceli absolvovať zvyšnú časť splavu s ostatnými, nestihli by sme v Bratislave posledný popoludňajší rýchlik na Spiš. Znamenalo by to cestovať pred polnocou a byť doma ráno/> po štvrtej. Rovno do práce... Využili sme, že pre Ivanku mal prísť otec o desiatej a sľúbil nám, že nás vezme do Bratislavy autom.
Využíval som posledné ráno/> na Dunaji, chodil po pobrežných húštinách, hľadal priliehavé scény. Vdychoval vôňu vody, sledoval, ako slnko stúpa a ako sa lode posúvajú po a proti toku.
Dve dimenzie jedného sveta
Dunajské impresie
Všetci sme sa zbalili a tí šťastnejší naloďovali. Odrazili od brehu, zamávali a v rozpadávajúcom sa hlúčiku sa rozplynuli na hladine.
Odpútaní
V malom Suzuki sme sa motali po bočných cestách okolo vodného diela. Prešli sme všetky miesta, na ktorých sme stáli, ktoré nám utkveli v pamäti. Prešli sme hrádzou VD v Gabčíkove a kompou v Kyselici sa preplavili cez prívodný kanál.
Plavebná komora v Gabčíkove
Kompa v Kyselici
Blížili sme sa k Petržalke, kde Ivanka býva. Prešli sme okolo Jarovského ramena známeho množstvom botelov. Medzihrádzový priestor rozrytý od pneumatík bugín. Celý priestor medzi Čunovom a Petržalkou bol prepchatý autami. Množstvo ľudí využívalo slnečný, teplý voľný pondelok na pobyt pri Dunaji. Mnoho z nich prešlo autom pár sto metrov, aby si mohli obuť kolieskové korčule a prejsť sa po hrádzi alebo zájsť k občerstveniu na čunovskej hati. Sú veci, ktoré nikdy nepochopím...
Napriek presile civilizácie žijú dunajské luhy a vody ešte stále vlastným rytmom, vlastným životom. Kto ich pozná lepšie, ako vodáci?
Posledný pozdrav
