Ešte pred dvoma rokmi som sa údolím Dlhej Vsi dostal len pomaďarskú hranicu. Viac-menej priateľsky naladený colník hľadel na mňa spozaokna očakávajúc čo urobím. Vtedy som cúvol a otočil auto. Teraz sme prešliautobusom popri opustenej budove a bez najmenších prekážok sme prešli ažna parkovisko pred pýchou Aggteleckého krasu. Domáci v početných stánkochboli ochotní predať ponúkaný tovar a výrobky aj za slovenské koruny. Akobyto už pred očakávaným príchodom eura aj tak bolo jedno.
Jaskyni Baradla, ktorá tvorí jeden podzemný priestors Domicou na našej strane hranice, dominuje mohutná skala nad vstupnoubudovou v pekne upravenom areáli.
Nájdeme tu aj pripomenutie toho, že zraky celého kultúrnehosveta sa upierajú na tento malý fliačik slovensko-maďarského pomedzia.V roku 1995 boli jaskyne Slovenského a Aggteleckého krasu (spolu sosvetoznámou Dobšinskou ľadovou jaskyňou v Slovenskom raji) zapísané doZoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO, známeho aj akoWorld Heritage.
Skala je na začiatku jari zakvitnutá dvojfarebnými kosatcaminízkymi.
Drieň už odkvitol, na skalách tróni biela nevesta – čerešňamahalebková.
Planina nad jaskyňou.
Konečne sa otvorila brána – hor sa do podzemia. Musím hneďna začiatku povedať, že aj keď je Baradla nepomerne rozsiahlejšia ako Domica nanašej strane, tvorí štyri pätiny celého jaskynného systému, bez akýchkoľveknáznakov nacionalizmu si myslím, že ten náš je krajší. Baradla má rozsiahlepriestory plné prekvapivých tvarov, ale chýbajú jej, aspoň pokiaľ som malmožnosť vidieť, detaily, ktorými Domica prekypuje. Ale – úprimne – je naozajveľmi ťažké vybrať si medzi krásnym a ešte krajším.
Mohutná klenba hudobnej siene, v ktorej sa usporadúvajúkoncerty. Aj my sme sedeli v tme plnej svetelných efektov v súzvukus mohutnými tónmi hudby, rozliehajúcimi sa podzemím. Je to zážitok, ktorýtreba zažiť na vlastnej koži.
Zvyšné obrázky nechávam bez komentára. Naozaj žiadennepotrebujú...
Ešte posledný ohromujúci záber a potom späť na svetlosveta porovnať Baradlu s Domicou.
Foto M. Barlog
