Na Zlatý stôl sme sa chystali dosť dlho. Schválne vravímchystali, lebo sám tam nemám problém zájsť kedykoľvek. No priatelia chceli na tentozvláštny kopec sprievodcu. Tak sme sa v nedeľu ráno stretli v Úhornianskom sedle nadÚhornou, neslávne známou Paškovým letným sídlom, nedávno nájdenou zahrabanoumŕtvolou a trocha dávnejšou haváriou autobusu s fatálnymi následkami.
Aby som však Úhornej nekrivdil – je osadená v nádhernomprostredí Volovských vrchov, ktorých najvyšším kopcom je práve Zlatý stôl (1322,4 m n. m.). Keď sommu dal prívlastok zvláštny, musím hneď povedať, že zvláštne na ňomv skutočnosti nie je nič. Kopec, akých je naokolo habadej. Zvláštny je lentým, že je to jediný najvyšší vrchol slovenského pohoria, ktorý neleží nahlavnom hrebeni pohoria. Z hlavného hrebeňa vybieha severným smerommohutná rázsocha a na jej konci je najvyšší bod. No a k nemu smev tú nedeľu pokročilej jesene smerovali.
Z hlavného hrebeňa bolo smerom na juh vidieť celý Gemerso Slovenským krasom, Radzimom a ďalšími výraznými dominantami. Pri dobrejviditeľnosti dovidieť do susedného Maďarska. Tu si človek ľahšie uvedomíjedinečnosť slovenskej prírody, ktorá má z panónskej oblasti do vysokýchhôr vzdušnou čiarou len niekoľko kilometrov.
Rozsiahly tlakový útvar nad Slovenskom tlačil inverznúoblačnosť do údolí a my sme na planine hrebeňa za Bielymi skalami maliTatry na dosah. Chybou bola slabá viditeľnosť.
Od Bielych skál sme prešli naprieč bývalými lúkami až dozáveru doliny Bystrého potoka a z neho po svahu a hrebeňom poznačkovanom chodníku až k cieľu cesty. Slovenské hory osireli,v nedeľu nebolo počuť ani len motorové píly. Ticho nerušilo vôbec nič. Ženie sme v horách sami, sme zistili na hrebeňovej ceste smerom na Hekerovú,ktorá bola bohato označkovaná vlčím trusom. Nebojácnejšie líšky sa odvážilipriložiť svoju značku, no zoči-voči by sa asi stretnúť nechceli.
Na hrebeni k Zlatému stolu sme si tiež uvedomili, žecez pracovný týždeň hory určite nie sú bez ľudí. Rozsiahle plochy vyrúbanéholesa, bielymi krížmi ohraničené plochy rozsiahlych kalamitísk a vyrúbanádrevná hmota, ktorá zapĺňa každé využiteľné miesto – to je súčasný obraz celéhohrebeňa Zlatého stola, Hekerovej a priľahlých dolín. Toto je miesto, naktorom si rozmýšľajúci človek môže uvedomiť podstatu dvoch protichodnýchnázorov na riešenie kalamity, spôsobenej premnoženým podkôrnym hmyzom.Naširoko-naďaleko nie je žiadne chránené územie, celá krajina leží v prvomstupni ochrany bez akýchkoľvek ochranárskych obmedzení pre lesnícku prevádzku.Lesníci tu môžu vrchovato naplniť svoju predstavu boja proti podkôrnikovi.
Boja márneho ako najnovšia koncepcia tohto boja za miliardukorún z vrecák daňových poplatníkov. Napriek voľným rukám lesníci „boj“nezvládajú. V teréne vyznačujú stále nové hranice lesa postihnutéhokalamitou natoľko, že sa z neho neoplatí vyberať jednotlivé postihnutéstromy a rúbu celé plochy. A plochy sa zväčšujú a zlievajúa ostáva na nich len to, čo by za normálnych okolností malo tvoriťpodstatu týchto porastov – jednotlivo rastúce buky, jedle a javory. Každýneveriaci Tomáš nech sa miesto vykrikovania ide prejsť po týchto cintorínoch –na každej ploche nájde celkom určite viac ako polovicu novovysadených smrekov.Tu je podstata problému a príčina neúspechu. Tvrdohlavo sa snažia miestorozpadnutých nepôvodných monokultúrnych smrečín pestovať – smrečiny. Vopchajúdo toho trocha jedle, trocha buka, borovice či smrekovca, ale fetiš slovenskéholesníctva ostáva dominantný. Úplne rovnako na kalamitisku v Tatrách, akokdekoľvek inde v slovenských horách. Lesníci majú pravdu – slovenskésmrekové lesy sú stratené, nepodarí sa ich zachrániť. No nie kvôliochranárom...
Prechádzame popri rozsiahlej skládke čerstvo narúbanýchsuchých kmeňov a tiahlym hrebeňom v masíve Zlatého stola vystupujemena jeho vrchol. V smutných smrečinách potešia krivoľaké kmene bukov,odolávajúcich nepriaznivým klimatickým podmienkam.
Zo Zlatého stola krásne, aj keď trocha zahmlené výhľady.
A na samotnej kóte druhá zvláštnosť – označeniechráneného geodetického bodu, ktoré pochádza ešte zo socializmu.
Schádzame do doliny Bystrého potoka a strmým svahomvychádzame v oblasti Malého Suchého vrchu na vedľajší hrebeň Hekerovej.Cestou míňame zurčiaci horský potok, prameniaci tesne pod vrcholom.
Hrebeňom Hekerovej sa vraciame späť do sedla, odkiaľ sme ráno vyšli. Nízke slnko farbí suchésteblá tráv do červena, zovšadiaľ dýcha neskorá jeseň.
Tu sa stretávame s jediným priamym narušením nedeľnejhorskej idyly. Na ceste pred nami dvaja štvorkolkári. Keď nás zbadali, prudkozabočili z cesty doľava a cez pláne Bielych skál fujazdili preč.Tipujeme „domácich“ Košičanov, ktorí po obsadení brehov Ružínskej priehradyexpandujú zbastardenou pseudoľudovou architektúrou stále hlbšie do útrobvýchodnej časti Slovenského rudohoria. Obsadili aj časť Úhornej, aby si cezvíkend oddýchli od hluku svojho veľkomesta a odpočinuli si v lone prírody– spôsobom sebe blízkym.
Myslím na to, ako rýchlo, hnaní dojemnou starostlivosťouo naše lesy, odhlasovali poslanci v podstate nezmyselný zákono vylúčení cyklistov z lesného prostredia. Troj- a štvorkolkári(o motorkároch ani nevraviac) s pneumatikami – drapákmi a hlučnýmimotormi, bez identifikačných značiek, sú zatiaľ nedotknuteľní. Aj to spolus nepochopiteľným vopred prehraným bojom proti lykožrútovi vytvára čudnýobraz deformovanej spoločnosti, v ktorej žijeme.
Hory okolo Zlatého stola si však z našich žabomyšíchvojen veľa nerobia. Žijú svoj život, ktorý pamätá časy dávno pred prvým ľudskýmpokolením a nechystá sa poddať nenásytnej spoločnosti, ktorá ľahko môžeznamenať len epizódu v dejinách prírody. Zlatý stôl je miesto, kdeuvedomiť si to je ľahšie ako v každodennom bežnom živote.
