V kotline hmla akomlieko. Stúpam alejou na Mariánsku horu od stromu k stromu, ako slepec, čomusí bielou paličkou ohmatať každú prekážku, no ešte aj tá palička jez hmly. Hmla je všade a len koruny stromov určujú, kde je horea kde dole.
A potom hmla začínarednúť a odkiaľsi zhora, spomedzi korún stromov nad hlavami sa začínarinúť žlté svetlo, odlišné od mliečnej bieloby naokolo.
Hmla nehybne stojí, nocítim, že som tesne pod jej hladinou. Pomedzi koruny presvitá slnko, odrážajúcesa v oknách neďalekej baziliky. Koruny dubov, prsty jesene sa predierajúcez rednúcu hmlu.
Hmla nepulzuje ako inokedy,nehýbe sa, jej hladina neklesá. V kotline je celý deň bez pohybu, zlievasa len zo svahov priľahlých pohorí. Tu ostávajú hojné stopy jej pobytu, stromya kry sú ovešané ťažkými kvapkami vyzrážanej vody.
Stopy hmly nájdeme aj nabrehu potoka. Jemné kvapky budú zdobiť listy pobrežnej vegetácie kým nad niminezvíťazí slnko.
Stojím na brehu obrovskéhomliečneho zrkadla
nad ktorým sa vypínajú Tatry
a zvrchu hľadím nabaziliku Mariánskej hory, ktorá sa medzičasom celá vylúpla z hmly. Za celý deň klesla sotva o pätnásť metrov. Tesnepri nohách kostolík v Úloži.
Sú to posledné pohľadypredtým, než sa opäť ponorím do nehybnej hmly. Kráčam mliečnymi ulicami mestaa hľadím do tvárí namrzených chodcov, ktorí ani netušia, čo sa im odohrávanad hlavami. V mestskom parku pred úplným zotmením bláznivo zaspieva drozdv nádeji, že prichádza jar. Je jediným rukolapným dôkazom existencie dvochsvetov, spojivom medzi svetom nad a pod hladinou hmly.
Foto M. Barlog
