Všetko to začal horeckrížatý. Ten zakvitol ešte v lete a dnes už z neho nájdeme lenuschnuté byle, ale na mnohých miestach vydržal kvitnúť až do doby intenzívnehožltnutia listov.
Popri ňom začali kvitnúťďalšie horce a horčeky. Najmä tých druhých je veľké množstvo a ichbotanická nomenklatúra je často neprehľadná, mení sa, ustaľuje. Aj preto muselipopri donedávnom horci vzniknúť nové mená pre nové rody, ako horcovka, pahorec, horček, ktoré sa ujali, čihorcokvet alebo horcovník, ktoré v súčasnosti zanikli a zmenili sa na pôvodný horec...
Bežnému návštevníkoviprírody bohato postačí vedieť, že ide o krásne modré až fialovkasté kvetyna sklonku vegetačného obdobia, ktoré, ako prezrádza meno, majú horké častibyle. Tie sa bohato využívali v ľudovom liečiteľstve a dodnes súpríčinou hlúpeho a neopodstatneného ničenia známych vysokohorských kvetín.Pritom všetky druhy horcov, aj tie celkom bežné, obsahujú v podstateidentické horčiny.
Naozajstným poslom jesene jevšak až horec luskáčovitý. Azúrovo modré zvoncovité kvety rozkvitajús chladnými hmlistými ránami a oživujú jesennú prírodu.
No a potom je tunaozajstný vytrvalec. Keď kvety horca luskáčovitého zhnednú, nájdemev prírode chlpaté kvety pahorca brvitého. Na vhodných miestach dožijú aždo konca vegetácie a sú tak naozaj dôstojnými predstaviteľmi jesennejkveteny.
Foto M. Barlog
