Na to všetko som myslel dnes ráno, keď som po vrždiacom snehu kráčal v nive Hornádu na okraji Galmusu. Rieka tu na mnohých miestach odkryla nerozsiahle vápencové steny, ktoré vyhovujú presne tomu, o čom hovorím. A navyše na jednom mieste spolu s nikdy nevysychajúcim a nezamŕzajúcim prameňom vytvorila klenotnicu. Z rozsiahleho abri tu neustále steká voda a celú zimu vytvára bohatú ľadovú výzdobu. Lokalita je ľahko prístupná z okolitých obcí, ideálne miesto na krátke vychádzky za krásou. Sikľavá skala.
Závoje ľadu padajú z vysokých strmých stien, narastajú, ich tvar sa neustále mení.
Abri je v podstate previs – málokde má človek možnosť prejsť za závoj ľadu a hľadieť na svet cez priezračnú stenu.
Nekonečné bohatstvo tvarov. Návštevník naozaj nevie, kam skôr pozrieť.
Sprcha z padajúcej vody rosí všetko v dosahu. Všetko je obalené pancierom ľadu, steblá trávy vyzerajú ako hrubé povrazy. Od neustále sa meniaceho kaleidoskopu ponúkajúcich sa ľadových detailov prechádza zrak.
S vápencom je spojený kras a ku krasu neodmysliteľne patria jaskyne. Tie na Sikľavej skale nie sú veľké, bohato vyzdobené, ale sú.
Ani neviem, ako som tu strávil viac než hodinu. Musím sa poberať ďalej. Ešte posledný pohľad na impozantnú galériu... Aj tu necháva stopy civilizácia, aj tu prídu neomalenci, ktorí pod ľadopádom nechávajú všetko, čo donesú a nezjedia, aj tu ľudia z okolitých dedín vyvláčajú staré radiátory a iné haraburdy. Kým sa to nezmení, nezmenia sa ani naše životy, naše možnosti a príležitosti. Nič nepomôže, že lokalita so všetkým čo v nej rastie, lezie a lieta patrí do celoeurópskej sústavy chránených území. Tunajší ľudia sa musia naučiť žiť s prírodou nie ako s nepriateľom, ale ako so zdrojom príležitostí. Priemyselné parky, snowlandy a podobné v súčasnosti preferované fetiše zamestnanosti dnes sú a zajtra byť nemusia. Voda zo Sikľavej skaly potečie vždy.
Foto M. Barlog
