Nad hladkou hladinou klzkejvody, pri stíchnutom potoku, som našiel v korune bútľavej vŕby pavučinu.
Vychytala všetku hmlu tohodňa a zakliala ju do krehkých kvapiek na uzloch svojej siete.
Jej majiteľ sedel niekde najej okraji, po šupinkou kôry, a čakal. Čakal márne, veď v stíchnutejprírode už nebolo nič, čo by mohlo letieť a chytiť sa do siete. Vie všako tom pavúk? Pobláznený teplým počasím nemôže spať, tak hladný tká sietea dúfa v zázrak.
A tak som si čupol podsieť a ôsmymi pavúčimi očkami som hľadel na svet. Hľadel soma nevedel sa vynadívať.
Aká to perspektíva. Úplneiný obraz. Úplne iné dimenzie...
Skloniť sa na úroveňpavúčika a nájsť krásu v celkom obyčajnom svete.
Ťažko mi bolo byť pavúkom,keď som zároveň prežúval skyvu chleba, čo som si ráno nachystal v teple domova. Ako sa vžiť do pocitovťažko skúšaných prázdnych pavúčich útrob? A je tam vôbec nejaký pavúk? Nieje to sieť od jesene? ... bola čerstvá, neporušená, ostriebrená kvapkami hmly.Tak som sa stal súčasťou života pavúka, márne čakajúceho na spásu...
Prial som mu, nech užzavládne zima, nech už môže spokojne spať zalezený až do jari. Nech už nemusímárne vyčkávať. Možno sa mu bude snívať o tučných muchách a vypasenýchkoníkoch. A možno mu bude prvý skutočný poryv zimy osudný a spolus ním sa stratí aj krehký svet pavučiny, cedníka na hmlu.
Foto M. Barlog
