„Já viděl divoké koně, běžely soumrakem“ spieva v jednej zo svojich krásnych piesníJarek Nohavica. Divoké kone sú tie, čo môžu bežať proti západu slnka. Súsymbolom voľnosti, nespútanej hrdosti, predstavujú všetko, čo nám často chýba.
„Chtěl bych jak divoký kůň běžet, běžet, nemyslet nanávrat...“ Môžeš sa cítiť ako voľnýnespútaný koník, na ktorého hľadíš spoza ohrady. Môžeš si myslieť, že tá ohradaje tvoja. Vždy je napokon dostatočný odstup, ktorý ti ukáže, že ohrada má dvapriestory a oba sú plné.
„...s konskými handlíři vyrazit dveře, to bych rád“ Hľadíš so strachom na žrebca, čo beží neohrozeneproti tebe, čo sa nakoniec spätí a nepokojne trasúc hrivou sa odvráti.Ohrada ho bezpečne drží mimo tvojho sveta. Záleží od teba, či budeš handliaromalebo rešpektujúcim, či budeš rátať drobné alebo naberať priehrštiami lásku.
Žriebä je to, čo si môžemyslieť, že je slobodné. Až ruky z druhej strany sveta, ktoré bojazlivoa pokorne prijme, ho presvedčia, že aj sloboda má dve strany. Ruky, ktorésa napokon osmelia a uvedomia si krásu, hebkosť, krotkosť. Žriebä, ktoréskrotne, uvedomujúc si svoje miesto vo svojej ohrade.
Môžeš prijať cudzie rukya zachovať si pritom krásu a hrdosť koní, ktoré obdivuješ.
Foto otec
