Spomenul som si naň na konciminulého týždňa, keď sme dostali správu, že jeden zo zubrov z Polonínušiel. Švihol si to krížom cez východ Slovenska, v Giraltovciach poobžieralv sade jablká, prešiel cez Branisko a zakotvil na Spiši. Videli hov okolí Spišských Vlách, Bystrian a na pár dní sa usadil priBugľovciach, kde vyžieral poľovníkmi nachystané krmivo. Obojok so signálomukazoval jeho polohu, kolega, bývajúci v Bugľovciach, ho sledovals telemetrickým zariadením.
Dnes ráno zaľahla na kotlinu hustá hmla a zubranebolo. Signál je síce dosť silný, ale odtieni ho každá vyvýšenina. Mal som inúprácu, ale kolegovia, hľadajúci zubra, ma priebežne informovali. Pred obedom honašli úplne opačným smerom, než hľadali, v lesíku nad Roškovcami.
Milý zubor, obliehanýnovinármi a televíznymi štábmi, ľahostajne ležal v tieni lesaa prežúval. Pozorovali sme ho z opatrnej vzdialenosti, no nafotografovanie neboli dobré podmienky – zubor v tieni s presvetlenýmpozadím. Aj z tmavého tieňa sa však dalo vytušiť, že ide o mohutnézviera. Stál som a hľadel naň stále akosi neveriac tomu, že vidím živéhozubra vo voľnej prírode. Čo na tom, že so signálnym obojkom na krku, čo na tom,že z chovu holandskej zoo. Bolo to ako sen – všetci odišli a pätnásťmetrov odo mňa prežúval a fučal lesný obor, občas na mňa pozrel, potriasolhlavou, zaleskli sa mohutné rohy. Myslel som na to, čo by sa stalo, keby naňtakto naďabil hubár, hľadiaci sústredene do zeme. Všade naokolo boli pne, poznamenanécharakteristickými stopami nelegálnych rómskych výrubov z neďalekýchRoškoviec – čo keby sa tu dnes v rannej hmle zatúlali nejakí„drevorubači“?
Odchádzal som z lesas tým, že sa mi splnil jeden z detských snov. V mladosti som malfarebnú brožúru na lakovanom papieri – prospekt z Bielovežského národnéhoparku s mohutným zubrom na obálke. Brožúra bola časom ohmataná, sem-tamsom si ju prezrel a sníval o stretnutí uprostred prírody. Dnes sa tensen splnil. Sadal som do auta a netušil, že to najkrajšie sa ešte lenodohrá.
Vyšli sme spoza plochéhohrebeňa a zbadali hnedý chrbát za ďalšou terénnou líniou. Len čo všetcinovinári a kolegovia odišli, zubor sa zdvihol, vyšiel z lesaa pásol sa na lúke. Bez rešpektu, ale opatrne na mňa hľadel. Jesennáatmosféra, modročierne tiene a Tatry v pozadí – to bol rámecneuveriteľného obrazu. Cvakal som snímku za snímkou, natočil krátke video,kráčajúc pomaly popri zubrovi. Keď zastal v tieni lesa, ležiaceho ponižejeho pôvodného stanovišťa, definitívne sme ho opustili a nechali ho osudu.Budeme ho monitorovať, sledovať, kde sa pohybuje a napokon zrejme skončíspäť v Poloninách. V kultúrnej krajine Spiša by sa dlho neudržal,číha tu naň príliš veľa nebezpečenstiev, aj keď svoju životaschopnosť uždokázal. No aj tých pár dní, čo sa tu zdrží, vtisnú neopakovateľnú pečať nášmukraju.
Kto chce, môže si ho pozrieťo chvíľu v správach na Markíze alebo Jojke.
Foto M. Barlog
