Na dne doliny ležali okolo potoka zvyšky ľadu a snehu...
...no v južne orientovanej stráni vládla pravá jar. Pripadal som si ako v scéne románu Ernsta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu. Stúpajúce slnko zohrialo hrubú vrstvu lístia medzi belavými skalami na príjemnú jarnú teplotu. Skaly, jarný les a kdesi vysoko nad hlavami bzučiace lietadlo.
Les voňal a zvučal. Pred piatimi dňami bol mĺkvy, sem-tam pískla sýkorka, teraz sa zo všetkých strán ozýval nenapodobiteľný koncert. V jarnom slnku lietali páry žltáčika rešetliakového, v lístí zašuchotala bzdocha stromová, svietiaca ako malý klenot.
Nám však bolo treba liezť do podzemia. Aj keď o podzemí bolo niekedy ťažko hovoriť - nové jaskyne tvorili pôvodne súčasť systému komínov a šácht, ktorý sa postupujúcou povrchovou eróziou rozpadal, povrch okolo neho klesal. Hneď prvá z jaskýň mala vchod v najnižšom bode a zhora do nej svietilo cez relatívne nedávno prepadnuté okno.
Prerastená bola hrubými koreňmi stromu, rastúceho na okraji kolmej steny, v ktorej je lokalizovaná.
Druhá zas mala nenápadný vchod na úpätí rozsiahlej skalnej steny, zapadaný lístím a konármi, ktorý však skrýval pomerne rozsiahlu komoru s pokračujúcou nadúrovňovou chodbou.
Pôvodné korozívne chodby boli zavalené a zasintrované často rozsiahlymi krasovými útvarmi.
No a tretia z jaskýň bola úplná lahôdka. Úzka štrbina vedľa mladej lipy...
...skrývala úzku chodbu, sotva na šírku dospelého človeka, krútiacu sa v pravidelných meandroch, s hladkými, vodou a vekmi ohladenými stenami.
Ak jeden z diskutujúcich k jednému článku o galmuských jaskyniach prirovnal obrázok jednej z jaskýň k ženskému pohlavnému orgánu, sexistický kontext sa určite nedá uprieť ani tejto jaskynke.
Slnko zatiahla šmuha nízkej oblačnosti, krajina ochladla, nás hriali zážitky z nových priestorov. Na cestu nám hučali spenené vody Poráčskeho potoka, ktorý to má všetko na svedomí.
Foto M. Barlog
