
Pri potulkách prírodou si občas môžeme všimnúť zaujímavé javy, vymykajúce sa z rámca našich bežných predstáv, poznatkov, skúseností. Na jar nás môže prekvapiť sneh a mráz, krášliaci rozkvitnuté veternice, poniklece či snežienky. No a na jeseň zas kvitnúce symboly jari.
Tak som si pri prechádzaní úpätím Braniska všimol kvety ruže v mori zrejúcich šípok. Pod zamračenou oblohou prechádzajúceho frontu rozsiahlej oblačnosti, sprevádzaného nepríjemným studeným vetrom, vyzerali ako malé slniečka a hriali aspoň na duši. Spomenul som si so smútkom na májové dni, ktoré už uplynuli a zároveň s nádejou na nové, ktoré ešte len prídu. Kolobeh prírodných zákonitostí je aj napriek takýmto milým výkyvom nemenný...