Celý týždeň som počúval správy o počasí a boli z celého územia Slovenska kalamitné. Hornádska kotlina však bola permanentne zaliata slnkom. V ten deň sme s kolegom prešli celou kotlinou a známymi serpentínami sme sa vyšplhali na Chválabohu - sedlo v strednej časti Braniska. Odtiaľto je len pár metrov k Diablovej diere, podivuhodnému prírodnému výtvoru na hrebeni pohoria, ktoré tvorí hranicu medzi Spišom a Šarišom.
O Diablovej diere som už písal. Riečka Svinka, tečúca spod Smrekovice, ktorá je najvyšším bodom pohoria, sa tu rozdeľuje a jedna vetva toku vteká do podzemia, kým druhá tečie na prešovskú stranu. Pred dvoma rokmi bola situácia iná ako dnes. Nánosy po záplavách zahatali „šarišské" koryto a všetka voda riečky tiekla do podzemia na spišskú stranu. Táto nanosila mohutné vrstvy nánosov aj do podzemných priestorov. Koryto na povrchu bolo znova prekopané a tok obnovil svoju bifurkáciu, vo vnútri však voda pracovala sama a to, čo dokázala, nám vyrazilo dych.
Pohľad na ponor nad rozdvojením koryta - v popredí koryto Svinky a vetva odtekajúca do Diablovej diery.
Mrazivé februárové počasie vytvorilo okolo prúdu vody v ponore pôsobivú scenériu.
Ponor je len úzkou dierou na povrchu zemskom...
...za ním sa však priestor prekvapivo rozširuje. Voda tu vymlela úplne nové priestory. Pri podrobnej prehliadke zisťujem, že pomerne nízke stropy podzemného priestoru sú zanesené rôznorodým biologickým sedimentom - celý tento obraz bol úplne vyplnený vodou... Muselo odtiaľto vyniesť všetko živé, všetkých jaskynných tvorov, preto ma neprekvapuje, že len tesne pod vchodom nachádzam na stene zimujúcu moru pivničnú, ináč je jaskyňa prázdna, hoci má na zimovanie ideálne podmienky.
Život je však nezastaviteľný. Na kameni hlbšie v podzemí, na ktorý som temer položil brašňu s fotoaparátmi, zbadám zvláštny útvar. Táto pavučina života vedie odnikiaľ nikam, nie je viditeľne spojená so žiadnym živým organizmom na povrchu či pod ním, ale je zjavným znamením, že život vystiera svoje chápadlá všade, kde má na to podmienky.
Kým obdivujem pravidelnú štruktúru spleti korienkov, hýf, alebo čo to vlastne je, v neustálom hluku valiacej sa vody začujem kolegov výkrik. Ponáhľam sa k nemu, potkýnajúc sa na balvanitom dne, šmýkajúc sa po blate a zabárajúc do piesčitých sedimentov. Svetlo baterky odhalilo pred nami krásny prírodný útvar, ktorý by bol na zemskom povrchu objektom obdivu množstva turistov.
Séria bleskov odhalila skutočný rozsah vodopádu.
Vodopád v kontexte jaskyne, vpravo hore otvor ponoru.
Voda v naplavených sedimentoch vytvorila úplne nové chodby, nové tvary. Voda je všade, tečie hlavným prúdom v krásnom vodopáde, obteká skaly, tečie a stráca sa v rôznych častiach podzemia. Obchádzame nepriechodnú časť hlavného toku s vodopádom okrajom rozsiahlej siene a prichádzame na miesto, kde sa voda opäť vynára spod sedimentov.
Len pre predstavu - táto sedimentová stena, v ktorej voda vyryla svoje koryto, má asi 5 metrov, hneď za ňou však sediment vypĺňa celý profil jaskyne do výšky asi pätnástich metrov.
Tu sa tok definitívne ponára do nepriechodného podzemia...
...aby sa na druhej, spišskej strane hrebeňa vynoril ako potok Bystrík.
Zimné počasie mu dáva krásnu snehovú a ľadovú štafáž.
Vraciame sa späť do sedla Chválabohu, z ktorého je krásny výhľad na Spiš s dominantou známeho hradu. Sadáme do auta a odchádzame. Krásny deň však ešte zďaleka nekončí.
Foto M. Barlog
