Sneh zmizol a zdalo sa, že definitívne. No posledné vlny chladného vzduchu zasypali krajinu snehom a vrátili jarný obraz lesa na začiatok zimy. Ochladilo sa, postup vegetácie, ktorý sa zdal byť víťazným, ustal. Šedohnedý les spestruje len biely poprašok.
V takých chvíľach, keď niet o čo oprieť oči, si človek v lese všíma aj veci, ktoré mu v jarnej záplave odtieňov zelene a letnej pestrosti farieb a tieňov ľahko unikajú. Napríklad koalície stromov, žijúcich temer v objatí...
Ako ľuďom ani stromom sa choroby nevyhýbajú. Rakovinové bujnenie je nápadnejšie, viditeľnejšie, ako keď je strom obrastený lístím.
Zánik je často nevyhnutný, no len málokedy prirodzený. Naša spoločnosť nedovolí stromom umierať postojačky, no aspoň na neprístupných miestach medzi skalami umierajú dôstojne. Svedčia o tom hrče obnažených koreňov, svietiace na pozadí opadaného medeného lístia...
...alebo splývajúce so šedými skalami, ku ktorým sa celý život túlili.
Kolobeh života je však nezastaviteľný. Takto vzniká v skalách nový, zdanlivo bez šance na úspech.
Najbizarnejší zrod života som však našiel v bútľavom pni otca, ktorý chráni svojho syna.
Naširoko rozkročený na dvoch nohách, zavesený jedným koreňom v bútľavine, druhý vystrkujúc z bezpečného hniezda, podopretý suchým steblom maliny, čo popri ňom vyrástla vlani. Aj keď v istote a bezpečí má zrejme menej šancí na prežitie, ako jeho súrodenec na skale.
Márne som chodil, preliezal kmene, obchádzal skalné útesy, nikde nič. Vetvičky materinej dúšky boli zakované do ľadu a snehu...
...a tam, kde minulého roku kvitol poniklec, teraz sotva vyrašili puky.
Chytá ma netrpezlivosť. Cítim vo vzduchu, že napriek všetkému to už prepukne. Píšem tieto riadky a na okno nado mnou vytrvalo bubnuje teplý dážď. Jar už isto príde a všetko bude ako má byť.
Foto M. Barlog
