Toto bol cieľ našej cesty. Brzotínske skaly lemujú severozápadný okraj Silickej planiny nad údolím rieky Slaná.
Všade žijú ľudia a tí zo Slavca nie sú iní, ako inde na Slovensku. Cestou sme míňali množstvo nelegálnych skládok, roztrúsených okolo rieky a na iných vhodných miestach. Obzvlášť ma zaujala kopa plastových stoličiek - žeby pozostatok z nejakého pikniku? Alebo príprava na nadchádzajúcu sezónu?
Ako dlaň rovnú nivu Slanej vystriedal strmý svah. Pechorili sme sa ním za bájnym kvetom ako zlatokopi za nugetmi. Balvanitý, strmý...
...v závere prešiel do úzkej úžľabiny.
Na jej okraji bol cieľ našej cesty. Nádherný jarný kvet kandík psí na jedinej známej slovenskej lokalite, považovaný za perlu Slovenského krasu a pozostatok treťohornej flóry v tomto území.
Mali sme šťastie. Kandík začal kvitnúť pred mesiacom a zo sedemstotisícovej populácie už kvitlo sotva zo pätnásť jedincov. No i tie nás s kolegyňou napĺňali úžasom. Navyše bol les okolo nás husto porastený svetlo škvrnitými listami s odkvitnutými kvetmi kandíka, takže dojem množstva tu rastúcich kandíkov bol dokonalý.
Robo Šuvada, botanik Slovenského krasu, však naše nadšenie schladil. Všetko je zrejme ináč. Rovno pod lokalitou sa totiž kedysi nachádzal kláštor, zhodou okolností rovnaký, ako neďaleko jedinej českej lokality tohto druhu. Kandík sa navyše viditeľne šíri do priestoru, čo sa u konzervatívneho treťohorného reliktu nedá predpokladať. Podľa neho nemá rozšírenie kandíka v Slovenskom krase viac než 200 - 300-ročnú históriu... Trocha nás to oberá o ilúzie, ale nič nemení na nadšení.
Z tejto témy už nie je ďaleko k erbovej rastline Slovenského krasu rumenici turnianskej, o ktorej pôvodnosti som už tiež počul nejaké pochybnosti. Rumenica je považovaná za endemit Slovenského krasu a na Turnianskom hradnom vrchu má svoju klasickú lokalitu, odkiaľ bola prvý krát opísaná. Robo však potvrdzuje moje pochybnosti. V Rumunsku sa totiž našli ďalšie lokality tohto kvetu a chromozómovou analýzou bolo dokázané, že ide o druhy totožné s našou rumenicou turnianskou, čo vyvracia jedinečnosť a endemizmus tohto druhu u nás. V tlači je už článok upravujúci problematiku druhu na pravú mieru. Všetky populácie patria k druhu Onosma viride a Jávorkovo meno Onosma tornense už bude len synonymické.
Na planine za hranou skál to žije. Kvitnú hlaváčiky...
...v jednom z kvetov nachádzam drobnú lienku štrnásťbodkovú, veľkú sotva ako peľnice tyčiniek kvetu, v ktorom lienka snorí. Vedecké meno je nezapamätateľné - Propylaea quatuordecimpunctata.
Na okraji lesa kvitne vzácna valdštajnka kuklíkovitá.
Endemický poddruh tarice kopcovej - tarica kopcová Brymova.
Nátržník piesočný.
Scila severná bukovská.
A na odkvitajúcej chochlačke - čo iné, ak nie húsenica jasoňa chochlačkového? Vzácny motýľ s bielymi pergamenovými krídlami bude poletovať po planine v lete.
Vraciame sa späť do lesa. Lesné okraje sú miestami žlté od odkvitajúceho drieňa, ktorý preslávil najmä jeden z našich doterajších prezidentov.
Medzi skalkami nachádzame ostricu krátkošijovú. Podľa Roba patríme k asi dvadsiatim šťastlivcom na Slovensku, ktorí mali možnosť na vlastné oči vidieť túto vzácnosť. Po predchádzajúcej „sprche" s kandíkom si uvedomujem, že nie všetko, čo je krásne a atraktívne je aj vzácne a skutočné hodnoty sa často skrývajú za nenápadným zovňajškom.
Chvíľa oddychu v skalách na okraji planiny.
Hľadíme na krajinu hlboko pod sebou. Vnímame obrovský kontrast medzi divokou prírodou strmých strání a kultivovanou nivou Slanej. Všimnite si tmavé šmuhy v páse svetlohnedej oráčiny na ľavom okraji nivy - tu kedysi meandrovala rieka Slaná v mori rozsiahlych nepreniknuteľných mokradí.
Od protiľahlej Plešivskej planiny sa blíži čierňava, za chrbtami počujeme búrku nad Turnianskou kotlinou, ktorá, ako sa neskôr dozvieme, prepláchla aj tábor na ornitologickom stacionári. Dvíha sa vietor. Ponáhľame sa dole strmým úšustom späť. Zažiť v ňom búrkový lejak by asi nebolo dvakrát príjemné. Kým však prídeme na úpätie svahu, opäť sa vyčasí. Je apríl.
Foto M. Barlog
