– Keby sme tak mali možnosť ovládať ministerstvo vnútra, za mesiac by nebolo jediného živého dílera drog.
Nie je to úplná citácia, ale veľa som z toho nevynechal. Redaktorka síce po uvedení živého vstupu uviedla, že neskôr autor výroku zjemnil svoje vyjadrenie tým, že by malo ísť o postupy v rámci zákona, no vo mne to vyvolalo ešte väčšiu dilemu, ako výrok samotný. Neživý díler drog je jasný – mŕtvy, zastrelený, skopaný, zapichnutý nožom, popravený. Ako môže byť díler neživý v rámci zákonných možností? Ako môžu byť všetci díleri neživí v rámci zákonných možností?
Bez ohľadu na sémantické cvičenia je každému uvažujúcemu človeku jasné, že aj keď by mali národniari pod Slotovým vedením takú možnosť, dílerov drog nevyhubia. Ak by to bolo možné, už by to urobil dávno niekto pred nimi. Odhliadnuc od ušľachtilosti tejto myšlienky, celkom isto dobre mienenej na ochranu našich detí, úbohých narkomanov a ich nešťastných rodičov, hlodá vo mne malé podozrenie – kto by prišiel na rad po díleroch drog? Homosexuáli? Bezdomovci? Rómovia? No hej, celkom určite Maďari...
Je neuveriteľné, že žijeme v krajine, v ktorej môže verejne činná osoba trepať nezmysly, čo slina na jazyk prinesie. Na verejnej pôde, na tlačovke politickej strany, ktorá opäť ašpiruje na vstup do komnát najvyššieho slovenského zákonodarného zariadenia. Nikoho to už nerozhádže a hlavne – neprinúti myslieť tých viac než 5 percent populácie dospelých ľudí, ktorí túto stranu napokon do parlamentu vynesú.
No a napokon, súc poučený Danglárom, prehlasujem, že podoba so žijúcou osobou je čisto náhodná. Ide o bratranca Marca Adamsa.
