Alebo zle vidím, alebo neviem čítať, alebo sa niekto mýli. Trocha som sa uspokojil. Ale len dovtedy, kým som sa v sobotu nedozvedel o štrajku zdravotníkov. Vraj chcú vyššie platy, lebo priemerná mzda v zdravotníctve je jednou z najnižších v štáte, sotva nejakých štrnásť tisíc. Za nimi sú už len poľnohospodári a upratovačky, povedal na obrazovke múdry muž z oblasti ekonomiky.
A tak som vážne začal rozmýšľať, kde žijem. Som ešte vôbec občanom tohto štátu? So svojimi dvanástimi tisíckami brutto po odpracovaní dvadsiatich siedmich rokov? Alebo je ešte nejaká ďalšia kategória, ekonómovi utajená? Do akej kategórie spadá manželka s desiatimi tisíckami, ktorá je na svete skoro tak dlho ako ja, rovnako čo sa týka aj ekonomickej aktivity?
Áno, viem, štatistika je... Treba do toho zarátať manažérske stotisícové, poslanecké šesťdesiattisícové, riaditeľské tridsaťtisícové. Napokon zistím, že môžem byť rád, lebo mojich dvanásť tisíc vyvažujú na opačnej strane spektra tisíce chudákov s minimálnou mzdou. Čo na tom, že nemôžeme byť všetci manažérmi a že aj prácu upratovačky musí niekto urobiť, inak by sme zhnili.
Zašiel som podvečer do letanovskej osady a hneď bol svet perspektívnejší. Šesťsto ľudí, ktorí môžu o akejkoľvek mzde iba snívať. Ako ekonomicky neaktívni sa dokonca ani nedostanú do štatistiky. Alebo že by svojimi nulovými príjmami predsa aj oni umelo znižovali priemernú mzdu?
