Produkcia priemyselného parku, ktorého výstavba by mala začať v polovici tohto roka, bude predstavovať asi 160 kamiónov denne. Osemdesiat percent tejto produkcie odvezie dvakrát denne vláčik. Myslím, že každý pochopí rozdiel medzi dvoma motorákmi a stošesťdesiatimi kamiónmi. Až potiaľto by to bolo v poriadku. Stále mi však vŕta v hlave, dokedy vôbec budú mať čo odvážať – či už kamióny alebo vlaky. Prvoradou náplňou výroby tu budú – ako ináč – komponenty nákladných automobilov...
Stáva sa Slovensko automobilovou veľmocou, alebo len bezmocným príveskom neusmerneného bezhlavého biznisu? Kto videl stavenisko Kia pri žilinskej Tepličke, nemôže sa nezamyslieť nad vidinou budúcnosti obrovskej plochy polí, zastavanej betónovými halami. Čo bude Slovensko robiť so svojimi priemyselnými parkami o tridsať či päťdesiat rokov? Alebo – možno už o desať? Dokedy bude vôbec možné saturovať trhy s automobilmi všetkého druhu? Dokedy vydržia zásoby surovín na výrobu pohonných látok? Myslí na to vôbec niekto v tomto štáte?
Tak ďaleko naše perspektívy evidentne nesiahajú. Dnes je dnes a v móde sú priemyselné parky a lyžiarske strediská. Nepoužívam tento prímer náhodou – aj v oblasti lyžiarskeho biznisu si nik nie je istý, ako budú vyzerať podmienky na lyžovanie o desať rokov. Napriek tomu sa veselo rúbu nové zjazdovky, nehovoriac o aktuálnych veľkolepých plánoch. V oboch prípadoch sme stavili na módnu vlnu a snažíme sa na nej čo najdlhšie udržať. Ak si uvedomíme, akými obrovskými čiastkami dotuje súčasný establišment pracovné miesta vo vybraných investičných zámeroch, nedá sa nemyslieť na to, čo všetko, podstatne zmysluplnejšie, by sa za tie peniaze dalo vykonať.
Ako v mnohých iných prípadoch drvivá väčšina ľudí prijíma súčasný trend bez problémov. Alebo bez rozmýšľania. Tých zopár pochybovačov rozvoj priemyslu na Slovensku nezabrzdí. Psy brešú a karavána ide...
Aby som sa vrátil k dnešnému problému – železnica sa nevyhne ochrannému pásmu zdroja minerálnych vôd, čo napokon bude zrejme silnejší argument, ako záujmy ochrany prírody. Možno sa ju nepodarí presadiť a na našich cestách, ktoré sa v bezútešnom stave práve začínajú vynárať spod tohtoročnej nádielky snehu a ľadu, pribudnú nové kamióny. Počul som dnes optimistické slová o tom, že súčasné technológie dokážu zabaliť teleso železnice do nepremokavého obalu a zabrániť únikom prípadných ropných látok z motorových lokomotív a prevádzky železnice vôbec. Počul som upokojujúce slová, že miestni si dopravu na železnici nedovolia predimenzovať – jednoducho už nedovolia ďalším investorom prístup do parku. Obcí je však v tejto časti Hornádskej kotliny dosť na to, aby sa našiel ďalší pričinlivý starosta s ďalším novým priemyselným parkom... Ku cti zatiaľ prvým budovateľom tohto slovenského čuda v tomto kúsku našej vlasti slúži to, že sa poučili z problémov spomínanej Kie a všetko si zabezpečujú poctivými projektmi a právoplatnými rozhodnutiami. Onedlho uvidíme, či to postačí na očakávaný hospodársky rast a všeobecné pozdvihnutie životnej úrovne aspoň dotknutých obcí.
