Pamätám sa na zážitokz detstva. V činžiaku oproti sa po pravidelnej hádke pokúsil podrezaťv okne na prízemí vychrtlý chlapík. Visel z okna nad chodníkoma alumíniovým príborovým nožíkom si pižlal voľnú kožu na krku, krvz neho pomaly kvapkala. Demonštratívna samovražda bez skutočnej snahyo jej dokonanie ako z učebnice. Pamätám si to ale kvôli inému – keďchlapíka odviezli, prišli kriminalisti a jeden z nichv tesilovom obleku dokumentoval stopy – krv kvapkajúcu z parapetu.Zvnútra položil na okno tabuľku s číslom, vyšiel z bytua z vchodu, postavil sa pod okno nahotovený odfotiť tú krvnú stopu,keď – tabuľka spadla. Nevzrušene ju zodvihol, vošiel do bytu, položil tabuľkuna parapet, vyšiel von, nahotovil sa na fotenie a – tabuľka spadla.Nevzrušene... zopakoval si to trikrát, kým ho to prestalo baviť a tabuľkusi na okne lepšie zafixoval a krvnú stopu napokon odfotil. Okrem pobaveniavo mne ostal doživotný pocit neschopnosti socialistickej polície a kriminálky,živený viacerými ďalšími skúsenosťami. Dodnes sa neudialo temer nič, čo by vomne ten pocit vyvrátilo.
Takže keď pred masypredstúpil na televíznej obrazovke minister vnútra s nezvratnými dôkazmitoho, že si slečna Malinová celý svoj poburujúci príbeh vymyslela, neprikladalsom tomu príliš veľkú váhu. Správnosť môjho pocitu posilnila samotná HedvigaMalinová svojim vystúpením pred novinármi, svojimi slovami o nátlaku zostrany policajtov – presne nejako tak som si to vedel predstaviť, že sa tomohlo udiať... Pochybujem, že by primár, potvrdzujúci zdravotný stav dobitejslečny, mal dôvod vymýšľať si.
Bol by z toho vo mneostal len nejednoznačný pocit, nedoriešený rébus, ktorý sa ma akosi okrajovodotýka ako občana tohto štátu. Lenže včera večer prišla Jojka s Črepinami, v ktorých sa malodraziť príbeh redaktorky, poberajúcej sa po stopách Hedvigy Malinovej. Hľadelsom a uvedomoval si, že toto je ono. Takto to naozaj mohlo byť. Traja figurantipod vedením aktívnej hĺbajúcej redaktorky zahrali celú scénu ešte raz,zrekonštruovali celý príbeh a z tej rekonštrukcie sa vykľulo šidloz vreca – objektívne mnoho vecí sa nemohlo udiať tak, ako to tvrdí slečnaHedviga. Ešte raz sa zaskvel minister vnútra, predvádzajúci bielu blúzku, ktorápodľa neho nemohla prejsť procesom dehonestácie ľudskej osobnosti, ako topopisuje slečna s maďarským akcentom. Jojkárska kamera nám predviedla, akosa nedá napísať nápis na práve používaný kus odevu a že hanlivý nápis nablúzke sa nápadne podobá tomu, ktorý Jojkári napísali na blúzku voľne položenúna tvrdej podložke.
Skrátka – reportáž ako mábyť. Chýlila sa ku koncu a ja už temer presvedčený som si uvedomoval, ženiečo naozaj nie je v poriadku. Redaktorka to zakľúčila – opýtala sa tov závere reportáže za mňa. Kto teda vlastne a prečo spôsobil HedvigeMalinovej jej zranenia? – a podložila to fotografiou známej dievčiny.Hľadel som na to ako puk. Aj keď fotografia zakrvavenej tváre bola na obrazovkelen chvíľu, nedalo sa nevšimnúť si, že ten kúsok bielej blúzky, ktorý bolo nafotke vidno, vôbec nebol čistý, že to vôbec nebola blúzka, na ktorej sa dalizistiť iba stopy pracieho prášku, ako nám to žoviálne tvrdil fešácky minister.
Reportáž som zhliadolv deň, v ktorom krajská prokuratúra zastavila trestné stíhanieobvinených z vraždy Róberta Remiáša, lebo podľa vyšetrovateľa skutoknespáchali. Naďalej neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť.
