Práce nebolo veľa, novyžadovala precíznosť a dôslednosť. Okolo dvojkilometrového úseku poľnejcesty medzi Betlanovcami a Tepličným potokom sme sadili obojstrannú alej.Cesta je obojstranne ohraničená elektrickými oplôtkami a osvietený majiteľpôdy súhlasil s výsadbou aleje, ktorá je iným poľnohospodárom iba naoštaru, nerobilo mu problém nachystať aj drevené kolíky, aby sa sadenicenestratili vo vysokej tráve.
Bola to v podstate sóloakcia ZŠ Letná v Poprade, ktorá doteraz nechýbala ani na jednom tábore.Temer tridsať detí s učiteľkami, pre ktorých sme našli ubytovanie v Hrabušiciach,sadili stromy vo veľmi príjemnom počasí. Chlapci kopali jamy a dievčatásadili stromy – javory, jasene a bresty. Na konci aleje sme sa otočilia cestou späť sme ku každému stromčeku zatĺkli drevený kolík.
Postupne sme sa vzďaľovaliod Betlanoviec.
Vyzerá to jednoducho, aleznamenalo to vykopať temer osemsto jamiek, zasadiť temer osemsto sadeníca zatĺcť rovnaký počet kolíkov... Celý proces je o tonepochopiteľnejší, že ho realizujú deti úplne zadarmo, cestujúcea stravujúce sa z vlastných prostriedkov. Zabezpečujeme im ako-takvyhovujúci nocľah vo vlastných spacákoch na vlastných karimatkách a keď sadá aj s teplou vodou, a v sobotu tradične teplé jedlo – tohtoroku sa varila hustá fazuľová polievka. Myslím, že aj touto cestou si zaslúžiaúprimné poďakovanie rovnako ako ich učiteľky, bez iniciatívy ktorých by smetieto deti pre prácu nezískali. Myslím, že ocenením bude aj to, že si detipríspevok o svojej práci budú môcť prečítať aj v regionálnej tlači,ktorej redaktorka si našla čas a prišla sa na nás pozrieť. Ostatní novináriradšej naháňali po Spiši zubra, ktorého mali kolegovia prepraviť späť doPolonín.
Ku každej sadenici kolík.
Dva rady kolíkov vyznačujúbudúcu alej.
Počasie, ktoré bolov prvých rokoch našej aktivity skôr odstrašujúce, sa v poslednýchdobách umúdrilo a vždy vychádza. Príjemný, neuveriteľné teplý deň nássprevádzal aj túto jeseň. Keď sme po návrate do Hrabušíc vyšli na kávu, priateľRudo poznamenal – aký vlahý májový večer... Na druhú polovicu októbra naozajnetradičné. Má to však aj tienisté stránky – zem je úplne vyschnutá,v jamkách sa rozpadáva na prach, niet do čoho sadiť. Pokiaľ v krátkejdobe poriadne nezaprší, neviem, aký osud stihne sadenice.
Naša budúca alej.
Keď je hlad, jesť sa dábárskde.
No a po noci mimodomova sme sa dnes vybrali na tradičný výlet – tentokrát hore roklinou Piecky.Dlhodobé sucho sa podpísalo aj na režime krasových vôd a až po prvývodopád sme šliapali suchým korytom. Vodopád však už bol vodopádom – vody aspoňžabe po oči sa v ňom našlo. Mnohé z detí boli v Slovenskom rajiprvý krát a tak dnes mali po včerajšom pracovnom dni isto nezabudnuteľnýzážitok.
Foto M. Barlog
