Kto ich čo len trocha pozná, vie, že sú to deti ako všetkyostatné. K typickým klišé, sprevádzajúcim náš pohľad na rómske komunity,patrí obraz necitlivých rodičov, ktorí sa o svoje deti nestarajú, čo,samozrejme, vôbec nie je pravda. Pravdou je skôr fakt, že ako medzi majoritnýmobyvateľstvom, aj v rómskych komunitách sa nájdu rodičia, ktorí sao deti nestarajú v rámci svojich možností tak, ako im to určujúrodové zvyklosti. Faktom je, že deti nemôžu za svojich rodičov.
Sú celoživotne poznamenané segregovaným životomv osade, odstrkovaním, podceňovaním. Napriek tomu do určitého veku životanevnímajú svoj status ako niečo nezvyčajné. Sú vďačné za každú pozornosť, zakaždú maličkosť, za každý úsmev.
Napriek neľahkým životným pomerom, ktoré vládnuv osade, v tvárach detí nie je strach, zúfalosť či beznádej, ktorú bysme tam čakali. Sú to večne veselé, neposedné deti so všetkými starosťamia radosťami života svojich rovesníkov.
Napriek tomu, že väčšina z nich navštevuje špeciálnu(rozumej osobitnú) školu, nie sú to deti hlúpe či obmedzené. Sú rovnako bystréa šikovné, ako iní ich rovesníci, len to nevedia dať v správny časnajavo po slovensky.
Sú to deti, s ktorými som zažil nepreberné množstvozážitkov. Príjemných i menej príjemných, ktoré však nikdy neprekročilihranice bežnej detskej zvedavosti, všetečnosti, nezbednosti.
Formuje ich život v osade, ktorý sa s nikýmnemazná. Nemajú adekvátne podmienky pre svoj duševný i telesný rozvoj, noneznamená to, že sú menejcenné. Čím skôr zahodíme svoje predsudky, tým skôrbudeme vedieť pohnúť tzv. rómskym problémom správnym smerom.
Foto M. Barlog
