S kolegomsme sa túlali medzi nebom a zemou, po hranách brál medzi civilizáciou a divočinou.Tak ďaleko od ľudí, ako je to len možné na našom malom Slovensku, sme čoraznepriechodnejšou prírodou postupovali do skutočnej divočiny.
Vetvymohutných bukov zakryli posledné výhľady na civilizovanú krajinu a šero podklenbou skutočného prírodného lesa prerušovali len občasné preblesky lúčov slnkana modrej oblohe kdesi v netušenej výške nad našimi hlavami. Bol jeden z málavydarených dní tohtoročného babieho leta a my sme sotva udržiavajúcrovnováhu ako povrazolezci preliezali početnými hrebeňmi rozčleneným svahom.Blahorečil som divej zveri za početné chodníky, ktorými bol prestúpený, ale aniručne šité vibramy sa nemohli rovnať raticiam vysokej a tak som v pohybepo svahu ostával ľudsky nemotorný.
Zaskalným oknom sme naďabili na jaskyňu, ktorej otvor bol akoby vytesaný dávnympustovníkom. Ukrýval rozsiahlu sieň, ktorej dno bolo poďobané početnýmiraticami. To, že zver využíva jaskyňu ako úkryt, nebolo jediným znakom jejneprístupnosti. V širokom okolí nebol jediný znak, taký charakteristickýpre návštevníkov jaskýň. Žiadne odpadky, žiadne ohniská, žiadne nápisy nastenách, žiadne očmudené steny. Boli sme skutočne v srdci divokej prírody,nenarušenej, neprístupnej.
V okolitomlese žiadne pne, žiadne staré úvozy, žiadne znaky, žiadne stopy. Len voľnémiesto, ktoré ostalo po páde starého buka na chvíľu nezaplnené, nám dalo tušiť,že naokolo sa rozprestiera tá horšia tvár sveta.
Z druhejstrany hrebeňa bola ďalšia jaskyňa, s tou prvou evidentne spojená nejakoupre človeka nepriechodnou úrovňou.
Zbalilisme veci a opustili deravý hrebeň. Deň sa neskončil, pred nami sa zakaždým novým hrebeňom otvárali panorámy nenarušeného lesa, nové bralá, novépolomy, nikým nespracovávané, žiadne zvuky píl, len v diaľke ručanieroztúženého jeleňa. Pripadal som si ako na cudzej planéte.
Výraznýokraj rozsiahlej úžľabiny nás na chvíľu priviedol do sveta reality. Celý Spišsa začal zahaľovať do kostýmu harlekýna.
Vyhliadkuevidentne hojne využíva zver. Žiadne stopy vibrám, žiadne odpadky, žiadneohniská, len zbiehajúce sa chodníky zveri pod klenbou lesa žijúceho vlastnýmkolobehom.
Pretraverzovalisme úžľabinou, prešli okolo ďalšej jaskyne, ďalšej bez stopy po ľuďoch, a mňauž len vzdialené tlmené zvuky železnice presviedčali, že sme stále na Zemi.
Kolegaprechádzal o dve vrstvy skál nado mnou. Už som sa chcel pobrať hore svahomza ním, keď ma v tmavejúcom lese zaujalo čosi nezvyčajne pestré. Chvíľusom bojoval s nechuťou stratiť niekoľko výškových metrov, ale zvedavosťnapokon zvíťazila.
Napolypriľahnutý jesenným lístím ležal uprostred nedotknutej divočiny – balón. Tentaký bakelitovo-alumíniový, moderný, žiadna scvrknutá guma balónov môjho detstva,ale poctivý výtvor moderných čias. Nezničiteľný, pôvodne naplnený héliom, miostro pripomenul leto, hlučné mestské trhy s uvrieskanými kolotočmi a deťmismejúcimi sa z pripitých trhovníkov. A detskými slzami rozmazanútvár dieťaťa, ktorému z nepozornej dlane vykĺzol motúz vytúženéhobalóna.
Zbavenýilúzie o divočine v stredoeurópskych podmienkach som sa otočil a dychčiacsom vykročil do strmého svahu nad sebou. V dávnejších dobách som natakýchto miestach nachádzal prístrojové krabice meteorologických balónov. Časysa menia, starneme.
Foto M. Barlog
