Na toto som myslel dnes, keď som s kolegami pracoval pri odstraňovaní drevín a krovín z lokality, ktorú sa už tretí rok usilujeme dostať do stavu, v akom bola, než na nej človek upustil od svojich hospodárskych aktivít. Rozsiahly hrebeň so strmými stráňami medzi dvoma dolinami potokov bol do sedemdesiatych rokov minulého storočia domovom tisícok poniklecov, ktoré tu rástli veľmi netradične na nevápencovom podloží – na flyšových vrstvách. Geológia a geomorfológia tu hrala veľkú úlohu, ale najvýznamnejšie bolo, že človek túto plochu storočia predtým pásol a kosil. Domáce zvieratá zodierali vrstvu tenkej pôdy na kameň a intenzívnym pasením nepripustili tvorbu hrubšej humusovej vrstvy. Poniklec nemal konkurenciu a prosperoval. Tento vplyv trval ešte štvrťstoročie po socializácii a združstevnení slovenského vidieka, ale potom nabrali prevahu prírodné procesy, starina sa ukladala, vytvárajúc hrubé vrstvy, kríky a stromy pomaly a nenápadne zaberali čoraz viac miesta a pre poniklece bolo miesta stále menej. Keď sme pred troma rokmi začali na pohľad drastický menežment, na maličkej ploche ich rástlo sotva desať. Dnes sú ich opäť stovky. Je to neuveriteľné – len samotný výrub tieniacich briez, borovíc, hlohov dokázal obnoviť veľký potenciál niekdajšieho bohatstva.
Na stráni plnej poniklecov sme sa dnes pohybovali ako v porceláne, naša aktivita smerovala na hrebeň nad poniklecovou stráňou a severný svah za ním. Štyria chlapi za jednu pracovnú smenu odstránili všetky dreviny a podstatnú časť kríkov z celej plochy, ktorú chceme do budúcna zachovať ako biotop vzácnej kvetiny. Pozeral som na hromady kríkov, čo sa kopili za nami, na stromy, ležiace vo svahu a uvedomoval som si, aký energetický potenciál sa skrýva v biomase, ktorú sme z plochy odstraňovali. Hrubé drevo si zoberú majitelia blízkej rodinnej farmy, na kríky však majú príliš malý štiepkovač a tak sa napokon spália na hromadách, ktoré sme vytvorili. Hmoty na dva-tri roky kúrenia. Ďalšie desiatky hektárov porastov sa tiahnu vyššie po hrebeni, kde už naše ambície nesiahajú.
Nerobím si ilúzie o využití alternatívnych energií, ale som presvedčený, že Slovensko má veľký potenciál zdrojov biomasy. Len v regióne, v ktorom sa pohybujem pracovne, sú stovky hektárov plôch poľnohospodárskej pôdy, zarastenej náletovými drevinami charakteru lesa. Netreba žiadne cudzokrajné rýchlorastúce dreviny, stačia tie, čo máme. Investícia do štiepkovača a vhodných kotlov (ktoré sú dnes už mimoriadne účinné, výkonné, automatizované, s minimálnym množstvom netoxického, zužitkovateľného odpadu) sa musí vyplatiť najmä po zvýšení cien energií. Pri triezvom pohľade ide o trvalý zdroj energie, ktorá určite nespasí národné hospodárstvo, ale môže významne odbremeniť energetickú náročnosť celej spoločnosti, naše peňaženky od zvýšených nákladov a životné prostredie od nežiadúcich záťaží.
Tak, ako mnoho vecí na Slovensku, je aj takáto idea závislá len na nadšení vizionárov, bez podpory inštitúcií, bez podpory štátu – a hlavne bez systémových opatrení, smerujúcich k trvalému využívaniu týchto zdrojov v plnom rozsahu. Je brzdená byrokratickou administratívou, nedostatkom financií, nedostatočnou propagáciou, nezáujmom, spoliehaním sa na tradičné zdroje. Nevieme si vziať ani len príklad zo zahraničia, z mnohých krajín, bohatších ako my, ktorým sa neťaží kompostovať a spaľovať najrôznejšie biologické zvyšky, od slamy, kukurice či slnečníc až po zvyšky po ťažbe v obecných či privátnych lesoch. U nás družstevníci spaľujú slamu na poliach, kompostovateľné zvyšky z maloprodukcie sa hromadia na smetiskách a náletové dreviny naoko vylepšujú lesný potenciál štátu...
Kvôli týmto krásnym kvetom sa dnes všetko udialo. Ráno/> ešte skrehnuté, oblepené srieňom, ľadovými kryštálikmi, sa pod vplyvom obedňajšieho slnka vytiahli do krásy. Ich veličenstvo poniklece...
Foto M. Barlog
