Poplach sa ukázal byť falošným – pomedzi stromy preriedeného lesa vidíme chatrče v údolí, pred jednou chlap rúbe drevo na kláte. Podľa stôp na obnovci vidíme, že dnes tu pred nami nechodil nik. Avšak množstvo stôp a čerstvo osekaných pňov dokazujú, že ešte včera tu bolo živo. Schádzame strmým svahom k osade a uprostred kopca zbadáme aj dnešné stopy. Ráno tu boli nejakí ľudia na haluzinu a štiepky z výrubov predchádzajúcich dní.
V osade je zhluk ľudí okolo žltého poštárskeho auta. Mohlo nám to dôjsť skôr – Rómovia nám ochotne potvrdzujú, že dnes sa vyplácajú sociálne dávky. Núdza ich prinúti húfne navštíviť les až neskôr.
Prechádzame popred čerstvo postavené domy, pri ktorých stavbe si zapózoval aj európsky komisár s predsedom vlády. V jednej z predzáhrad leží hŕba čerstvo naštiepaných lipových konárov.
„Odkiaľ máte to drevo?“ – pýtam sa Róma pred dverami domu.
„Ta na ľistek...“ – odtušil. O čosi ďalej mi skupina Rómov vysvetľuje, že lístky nik nevydáva, čo je bližšie k pravde. A – lipu na palivo?
„A tá borovica?“ – ukazujem na asi trojmetrový kus kmeňa pri plote za domom.
„Ta to ňe mojo.“
„A čie, keď je to vaša záhrada?“
„Jój, ta šak to stare...“ – dušuje sa chlapík o tenko poprášenom kmeni ležiacom na hrubej vrstve starého snehu.
Nechávame kmeň kmeňom, v starej časti osady stoja ostatní kolegovia s policajtmi a kývajú na nás. Prechádzajúc ponad osadu zbadali za jednou z chatrčí dych vyrážajúci obraz. V kôlni a pri plote leží okolo viac ako sto dvojmetrových kusov kmeňov borovíc. Dobrých 6 kubíkov dreva z neďalekej rezervácie. Mentálne retardovaný Gejza, pôvodca výrubu, sa usmieva a nezrozumiteľne nám čosi vysvetľuje. Policajti ho dobre poznajú. Je mocný, vytrvalý a ostatní Rómovia mu za kradnuté drevo platia. Nič sa mu nestane. Je nesvojprávny, má opatrovníka.
„A v čom je problém? Zavolajme opatrovníka, veď ten musí byť zodpovedný“ – navrhujem naivne.
Opatrovník je poloslepý a nevládze chodiť. Ten len berie dávku...
Telefonicky oznámime lesníkom, že im v osade leží drevo a odchádzame. Gejza, boží človek, stojí a rozhadzuje rukami, skupinka jeho detí sa na ňom poza chrbát dobre zabáva. Na rozdiel od kolegov mám s Rómami bohaté skúsenosti aj z druhej strany barikády a viem sa vcítiť aj do ich kože. Tu však už prestávajú žarty. Neuplynul týždeň, čo sme riešili rozsiahly výrub v smutne známom Letanovskom mlyne. Ten je však len špičkou ľadovca. Nehovorí sa o výruboch okolo Žehry, odkiaľ je aj tento príbeh, okolo Markušoviec, Krompách. A to sú lokality vzácne z hľadiska ochrany prírody, ktoré ponúkame ako náš príspevok do siete chránených území Európskej únie. Okolo každej rómskej osady sa však rozťahujú holiny po výruboch „obyčajného“ lesa. Mnohí z majiteľov rezignovane mávli rukou, ďalší bezmocne škrípu zubami a nadávajú. Roky s tým nik nič neurobil a zrejme ešte dlho neurobí. Nepomáhajú opatrenia, zákony. Keď je zima, rúbe sa.
