Pokúšal som sa dostať v piatok popoludní z Banskej Bystrice – márne. Celý deň mokro snežilo, snehu nebolo veľa, ale vzhľadom na slovenské zvyklosti sa dali tušiť problémy. Skúsili sme to s prešovským autobusom, ktorý reálne odchádzal tesne pred našim, no šofér nás odmietol, lebo už mal všetky sedadlá obsadené a miesta na státie rezolútne odmietol. Stáli sme s dcérou premočení, zmrznutí na autobusovom nástupišti, z ktorého mal odísť náš autobus, a po troch hodinách čakania sme to vzdali a ostali spať v Bystrici. Za primeraných nákladov sme si to mohli dovoliť – čo robili viac ako dvadsiati ďalší ľudia, ktorí na zastávke ostali, netuším. Na banskobystrickej autobusovej stanici nemali tušenia, čo sa deje, odkazovali nás na všeobecné – je kalamita... Vedeli sme viac z náhodných mobilných rozhovorov okolostojacich – dopravná zápcha pred Žiarom. V rádiu sme si potom vypočuli správy z ciest a boli sme radi, že sedíme v relatívnom pohodlí ubytovne, aj keď doma by bolo doma. Chlapík, čo sa vracal z basy a čakal s nami, bol na nástupišti aj ráno, takže autobusov sa zrejme nedočkal. Nuž, príjemný začiatok nového života.
V sobotu ráno sme to skúsili prvým možným autobusom do Popradu. Prišiel napodiv presne a prázdny z Lučenca a smeroval do Kežmarku. V Brezne rádiové správy ohlásili, že Čertovica je beznádejne neprejazdná – dopravní policajti stojaci na začiatku cesty nás napodiv bez problémov pustili. Cesta bola plne voľná, prejazdná. Až na druhej strane kopca sme došli na koniec važecko-hybskej strany kolóny, ktorá blokovala všetky cesty do Popradu. Šofér nás zaviezol do Hrádku a keďže tam neboli žiadne prípoje, zašiel až do Mikuláša, v ktorom sme presadli na mierne meškajúci rýchlik. Mohli sme si vydýchnuť.
Z vlaku rýchlika som potom pozeral na kolóny v nádhernej zimnej slnkom prežiarenej krajine. Nedisciplinovaní šoféri ako barani, medzi ktorými vynikali kamiónisti. A len z dodatočných správ som vnímal aj chyby policajtov, hasičov, cestárov. Naozaj neviem, čo sa tam mohlo stať – v prázdnom úseku medzi oboma kolónami bola cesta čistá, prejazdná... Tak či tak, nemohol som si nespomenúť na doby môjho narodenia, ktoré občas spomenie moja mama – vo februári nás sanitka viezla v dvojmetrových snehových bariérach. S dcérou sme sa zhodli, že toto sa naozaj môže stať len na Slovensku – uprostred decembra sa nechať zaskočiť dvadsať centimetrovou nádielkou snehu.
