Na pozadí silného príbehu sa odvíja rozsiahly obraz americkej spoločnosti, takej, aká v skutočnosti je, neprikrášlený, neidealizovaný, zručný opis každodenného života Ameriky ako ho vidí spisovateľ. Ten ho však používa len ako prostredie na osadenie príbehu, nie ako prvoplánový opis. Preto je verný, reálny. Možno bez toho, aby si to Norman Mailer uvedomil, opísal obraz americkej spoločnosti celkom inej, než na akú sme zvyknutí z hollywoodskych filmov či iných dostupných obrazov, často úmyselne upravených. Po jeho prečítaní som si uvedomil, že bežný, priemerný americký človek je podstatne chudobnejší, než ja sám, chudobnejší nielen materiálnymi statkami, ale aj duchovnými možnosťami, ktoré sa mu naskytajú. Po jeho prečítaní som si viac začal vážiť svoj vlastný osud, svoj vlastný život, svoje vlastné možnosti. Na tento román som myslel hneď po prvých správach o katastrofe na juhu Spojených štátov.
To, čo napáchal hurikán Katrina, je pre našinca naozaj nepredstaviteľné. Nie je našou schopnosťou predstaviť si rozpoloženie ľudí jediného mesta, v ktorom býva pätina populácie celého nášho miništátu. Žijeme v celkom iných dimenziách, v celkom iných reáliách. Úplne stačí, ak poviem, že osud miest, porovnateľných s tým, v ktorom sám žijem, je aj v najpodrobnejších spravodajstvách opísaný lakonickým „boli vymazané z povrchu zemského“.
Tisíce obetí, desiatky tisíc ľudí rozbehnutých na cestách, vedúcich z mesta, stotisíce evakuovaných. Sú to čísla, ktoré sú jednoducho nad naše pochopenie. Naša krajina nemá dosť miesta na pojatie takého množstva ľudí, nie sme zvyknutí myslieť v takýchto súvislostiach. Televízne reportáže rozhodne nedokážu priblížiť skutočný rozsah katastrofy. Britský The Telegraph napísal: „Vidieť takú superveľmoc poníženú je samo o sebe ponižujúce“ a ja nemám ďaleko do myšlienky na to, aké to asi bolo pre nás ponižujúce nevedieť nič o záplavách v Bangladéši, o tragédii v Bhopále, nevedieť si úplne predstaviť rozsah a dosah nedávnej tsunami v juhovýchodnej Ázii...
Súbežne s katastrofickými správami sa objavujú analýzy príčin. To je to, čo ma asi zaujíma najviac. Ukazujú, akí sme nepoučiteľní. Scenár, do detailov podobný súčasnej realite, ponúkli odborníci už dávno pred Katrinou. Zásahy, ktoré ľudia urobili na rieke Mississippi, viedli priamo k zničeniu prírodných zábran, ktoré mesto mohli chrániť. Opakujú sa pravidelne na mnohých miestach sveta. Bagrovanie riek, vyrovnávanie korýt, vysúšanie močiarov. Vôbec nie je náhoda, že aj u nás sa po každej väčšej prírodnej katastrofe v prvom rade prehlbujú a napriamujú korytá tokov. Civilizačné klišé, ukazuje sa, je rovnaké na celom svete.
Čakalo by sa trocha pokory zoči-voči nemilosrdnému živlu, ktorého stupňujúca sa sila a periodicita je podľa mnohých tiež len následkom ľudskej činnosti. Príznačné je, že hlava superveľmoci, v tejto chvíli len bezmocne hľadiacej na ranu vlastného organizmu, už vyhlásila, že Američania postavia nový, krajší New Orleans. Nuž, Boh ochraňuj Ameriku.
