Dva dni intenzívneho programu v zariadení Sanatórium ma zaujali tak, že som si ani neuvedomil, kde som. No keď som vyšiel pred budovu v areáli a obzrel sa na hrebeň Belianskych Tatier, nebolo mi ľúto skoro vstať a ešte pred raňajkami sa ísť prejsť v krásnom slnečnom ráne po osade.
Areál Sanatória, presklený, plný exotických živých rastlín, som obišiel po orosenej lúke a zamieril k lesu, na ktorého okraji leží komplex budov. Nemohol som veriť vlastným očiam. Lesný okraj, súčasť Národnej prírodnej rezervácie Belianske Tatry, bol plný odpadkov. Rozhádzané PET fľaše, igelity, domový odpad na kôpkach v lesnom okraji. Len si to skúste predstaviť - prídete do Sanatória ako pacient, všetci sa vám venujú, samé milé úsmevy, ochota, príjemné prostredie, a pri prvej prechádzke v našich prírodných klimatických kúpeľoch zakopávate na každom kroku o bodrel.
Staré ohnisko plné použitých PET fliaš na verejnom priestranstve pri ihrisku ma už potom vôbec neprekvapilo.
Na tatranskú osadu som po chvíli začal hľadieť inými očami. Človek akosi automaticky predpokladá, že ľudia žijúci v Tatrách sú iní, ako ostaní. Že život uprostred nádherných hôr ich poznamenáva a nedovolí im to krásne prostredie hyzdiť. Opak je však pravdou. Presvedčil som sa o tom na opačnej strane obce, ohraničenej výraznou strmou stráňou údolia potoka Biela. Kto už pochopí toto? Z jednej strany nádherná tatranská scenéria...
...z druhej strany malebné údolie...
...a medzi tým hŕba smetia na konci záhrady.
Toto bolo jedno z mála voľne prístupných priestranstiev, na konce ostatných záhrad som sa nedostal, no začínam si myslieť, že to asi nebude ojedinelá prax - ako na celom Slovensku, tak aj v tatranských osadách žijú ľudia, ktorým je svet za plotom vlastnej záhrady ukradnutý. A mesto Vysoké Tatry rovnako ako ostané mestá a obce Slovenska má rovnaký problém zabezpečiť likvidáciu odpadu na úrovni civilizovanej spoločnosti 21. storočia.
Foto M. Barlog
