Les, v ktorom škarda rastie, je unikátny. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia ho lesnícki fytocenológovia vyčlenili ako úplne nový lesný typ, ktorý mimo Hornádskej kotliny a Levočských vrchov nemá nikde inde obdobu. Na niektorých miestach sa zachoval pôvodný typ lesa aký sa tu vyvíjal od poslednej doby ľadovej až do dnešných dní viac-menej nerušene. Išlo o lesy mestské a cirkevné, z ekonomického hľadiska málo hodnotné, ktoré boli v určitom časovom intervale vyrúbané dohola a ponechané samé na seba. Je to, samozrejme, zjednodušený popis, do ktorého vstupuje množstvo ďalších prvkov, faktom však ostáva, že na niekoľkých plošne obmedzených miestach sa dodnes zachoval unikátny les s charakteristickými spoločenstvami podrastu. A v jednom z nich rastie aj spomínaná škarda sibírska, rastúca od Himalájí a Sibíri až po naše malé Slovensko, v ktorom spolu s jednou českou lokalitou dosahuje západný okraj svojho areálu.
Chybu krásy to má len jednu – vplyvom dovtedajšieho užívania les nebol ako sa vraví vysokokmenný, ale výmladkový, čo znamená z ekonomického hľadiska nehodnotný. A tak socialistický zákon o lesoch nariadil tzv. prevody – ich cieľom bolo vyrúbať výmladkové lesy a na ich mieste vysadiť a vypestovať lesy vysokokmenné. Kto je trocha v obraze vie, že to znamená prakticky zánik pôvodných spoločenstiev. Plochy dubového lesa s bohatou plejádou ďalších drevín stále viac zaberali smrekové a borovicové monokultúry. Unikátne súvislé porasty šafranu spišského, klinčeka pyšného či cesnaku hadieho sa stále zmenšovali. Keď som na to v osemdesiatych rokoch minulého storočia upozorňoval, vznikla zaujímavá situácia – všetci zúčastnení chápali nutnosť záchrany lesa, taxátori, štátna správa, poslanci vtedajšieho národného výboru v Levoči dokonca prijali uznesenie, ktorým žiadali zastavenie prevodov a ochranu lokality. Celá snaha stroskotala na postoji užívateľa – vtedajších štátnych lesov, ktoré o zastavení prevodov nechceli ani počuť.
Dve podoby jedného lesa, dve predstavy o lese
„Našťastie“ sa situácia vyvinula tak, že pre rozsiahle imisné kalamitné ťažby na celom Spiši lesníci v prevodoch už nepokračovali. Prišli roky deväťdesiate a prelom tisícročí a po vstupe do Európskej únie dostali ochranári do ruky ďalší nástroj – európsky významné chránené územia, medzi ktoré bola zaradená aj lokalita škardy spolu s celou výmerou dosiaľ zachovaných lesov. Lesy sa vrátili pôvodnému majiteľovi – mestu Levoča, ktoré – paradoxne – zrazu nechce o ochrane ani počuť. Pritom ochrana tu neznamená konzerváciu – predpokladom zachovania lesa je jeho ďalšie obhospodarovanie, samozrejme, ináč ako doteraz, s menším ekonomickým výnosom... To spolu s malou ochotou štátu kompenzovať straty vyplývajúce z obmedzení lesníckej predstavy hospodárenia prispieva k neochote majiteľa a užívateľa zachovať unikátne hodnoty. Na mieste výskytu škardy, kde bola prvýkrát nájdená a ktoré bolo dlho považované za jediný výskyt, vznikla malá holina, zalesnená bukom a borovicou – druhmi, ktoré tu prirodzene predtým nerástli. Našťastie sa medzitým našli ďalšie mikrolokality – žiaden zázrak, výskyt škardy sibírskej na nich je plošne obmedzený na niekoľko metrov štvorcových. Každá z nich je bezprostredne ohrozená lesníckou činnosťou, rastú na okrajoch lesných ciest, zahádzané hromadami konárov z čistenia podrastu „premeneného“ lesa.
V tom spočíva pointa celého príbehu a jeho podobnosť s tatranskou problematikou – lesníci nie sú ochotní priznať, že les by mohol vyzerať ináč, ako smreková či borovicová monokultúra, že les môže rásť aj sám, že nemusí vyzerať podľa predpísaných hospodárskych modelov, či že doň vôbec netreba zasahovať. Na celom Spiši odumierajú dvadsať – tridsať ročné smrekové mladiny a napriek tomu na mnohých čerstvo obnovovaných plochách nenájdete nič iné, než smrek či borovicu. Paradoxne práve na Spiši žije aj človek, ocenený tohto roku za lesoochranársky čin roka, lesník, v ktorého obvode rastú hodnotné výberkové lesy, obhospodarované spôsobom prírode blízkym. Dokazuje, že dobrý zámer môže ľudí spájať, nie rozdeľovať, aj keď sú to napohľad nezmieriteľní nepriatelia. Škarda sibírska na Slovensku nie je o nič menej cennejšia, ako pamiatky po vierozvestcoch či iné historické artefakty, ako akékoľvek stavebné či iné hmotné pamiatky. Je rovnako dokladom vývoja prírody ako aj spoločnosti na našom území. Mali by sme k nej pristupovať s rovnakou úctou.
Foto M. Barlog
