Musel by som sa veľmi hrabať v pamäti, aby som si spomenul, kedy som naposledy pozeral nejaký program Slovenskej televízie. Napriek tomu platím mesačné výpalné štátu, ktorý chce aj mojim prispením udržať inštitúciu, o ktorú nemám žiaden záujem a bez ktorej sa celkom určite hravo zaobídem. Aby si bol súdruh štát istý, že mu nik neunikne, vymyslel geniálne jednoduchú vec – koncesionársky poplatok začal viazať nie na vlastníctvo prijímača, ktorý sa dá odtajiť, ale na vlastníctvo elektrickej zásuvky, do ktorej by bolo možné vložiť zástrčku potenciálneho televízora, na ktorom by sa dal potenciálne prijímať program STV. Zdalo by sa, že teraz už neunikne naozaj nik. Preto ma ako presvedčeného odporcu zbytočného zasahovania štátu do môjho života potešilo, že existuje počtom síce bezvýznamná skupina ľudí, na ktorých sa štátu ani tentokrát nepodarilo vyzrieť.
Do neslávne známej rómskej osady v Letanovskom mlyne naokraji Slovenského raja totiž ešte jeden z výdobytkov VOSR stále nedorazila viac než sto domácností tu žije v neelektrifikovanom prostredí.
Neznamená to ale, že by Rómovia nepozerali televízor. Provizórnymianténami sa to na strechách chatrčí len tak hemží. Výmyselníci totiž pripájajúsvoje televízory na autobatérie. Pozor, pán minister – žiadne zásuvky. Lenkáblik a dva vývody batérie...
Netuším, nakoľko miestni Rómovia preferujú programy STV, no pojem„koncesionársky poplatok“ je pre nich celkom určite rovnako cudzím slovom, akopojmy „vodné a stočné“ či „poplatok za odpad“. Po prijatí Maďaričovhozákona ich už ani zaujímať nemusí. Štát stále nie je dokonalý.
