Na Slovensku je možné všetko. Niekde rastú čierne stavby ako huby po daždi a inde sa zas budovy strácajú. Tá, ktorú mám na mysli, (ešte) stojí z obdobia socialistického rozmachu využívania nerastných surovín bez ohľadu na čokoľvek (v čom sa dnešné obdobie príliš nelíši...). Časť vtedy neuveriteľnej štyridsať miliónovej investície stála dlhé roky na úpätí najväčšieho (nielen) slovenského travertínového masívu, aj keď dávno neslúžila svojmu pôvodnému účelu – ťažbe travertínu. Ukázalo sa, že chamtivé oči sú veľké a magickú dvojpercentnú hranicu výťažnosti (áno, dobre čítate, len dve percentá vyťaženej horniny tvoril finálny produkt) sa nepodarilo prekročiť ani v novootvorenej diere uprostred rezervácie, na polceste ku ktorej stála dvojica železobetónových budov.
No a tie, aj keď od ruky, boli aj po ukončení ťažby a opustení lomu využívané rôznymi nájomcami. Boli tam nejaké sklady, dokonca píla. Až kým si ktosi nezmyslel, že by tam mohlo byť školiace stredisko pre Rómov z blízkej osady. Táto zvesť možno spôsobila v mysliach svojráznych obyvateľov chatrčí predstavu, že im budova patrí – a tak ju napriek bezmocnej esbéeske a občasnej prítomnosti polície proste rozobrali. Postupne z nej poodnášali čo sa dalo, vybúrali steny a z ich kúskov zveľaďujú či rozmnožujú svoje obydlia.
Som presvedčený, že pri doterajšom tempe nebudú musieť jej majitelia ani uskutočniť svoj pôvodný zámer – zbúranie zostávajúceho skeletu buldozérom.
Napriek tomu, čo sa tu udialo, pre mňa osobne predstavuje koniec stavby jednu (dúfam) ukončenú epizódu v tisícročnom využívaní dreveníckeho travertínu človekom. Pre spoločnosť by to však malo znamenať signál, že niečo nie je v poriadku.
15. 6. 2003
9. 2. 2006
16. 3. 2006
