Každý rok tisíce debilov po celom Slovensku škrtajú zápalkami a premieňajú krajinu na obrovskú kremačnú pec. Ostávajú po nich zapáchajúce spáleniská a miliardy vyhasnutých životov. Nerobia to z nevedomosti, robia to vedome a schválne.
Dávno sú preč časy, keď som ako chalan nadával starým dedkom, dobromyseľne vypaľujúcim medze na konci záhrady. Dnes každý podpaľač vie veľmi dobre, čo činí a že činí protiprávne. Aj preto žiadneho neprichytíte. Ak sa náhodou aj stane, že je neopatrný, tak bude tvrdiť, že je tam kvôli tomu, čo aj vy – že chcel hasiť, čo ktosi neznámy zapálil. Ale väčšinou, garantujem, nechytíte nikoho. Na neďalekom poli spokojne odfukuje traktor, ktorý nedávno na chvíľku zastavil pri medzi. Alebo železničiarski robotníci, tváriac sa nevinne a nevedomo, spokojne pracujú obďaleč na železničnom zvršku...
Táto každoročne sa opakujúca veľkoplošná kremácia krajiny je slovenským špecifikom. Vypálené plochy nájdete ešte v Čechách a neďaleko od slovenských hraníc aj v Maďarsku. Všade inde by na vás hľadeli ako na človeka z Mesiaca, čo patrí do blázinca. Len na Slovensku berieme podpaľačov ako súčasť folklóru. Svojrázni, občas neopatrní či preháňajúci maníci, čo napriek prihamaným ochranárom a navzdory aktívnym hasičom robia službu prírode – veď vypaľujú starú trávu, aby mohla lepšie rásť nová!
Občas snívam o Slovensku, na ktorom dostane bez pardónu pokutu každý poľnohospodár, ktorý nezaorie zvyšky po žatve, ktorý nepokosí medze, nedopasky, úhory, ktorý nechá nepokosenú lúku. Každý železničiar, ktorý nepokosí svoj úsek železnice či každý cestár, ktorý nebude mať pokosené cestné priekopy a pásy pri svojom úseku cesty. Snívam o Slovensku so sviežou, voňavou jarou... Snívam. A celú jar sa modlím k bohu dažďa. Každý zatiahnutý deň znamená menej vypálených plôch. Menej ziskov Kremačnej s. r. o.
Foto M. Barlog
