Menia však nielen život, návyky. Menia vzhľad stáročia nemenných siluet. Prvý krát som si to uvedomil, keď som fotil panorámu Levoče či západ slnka nad Slovenským rajom – zo starých overených štandov sa zrazu nedalo nafotiť nič, lebo v popredí prekážal alebo na siluete panorámy sa vynáral – stožiar operátora mobilného pripojenia. Naposledy pri sledovaní siluety Spišského hradu pod Braniskom... Bez možnosti dohôd si v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia uzurpatívne vyhliadol a obsadil najkrajšie kóty. Človek by sa nazdával, že už je pokoj, no keď prišiel ďalší operátor, všetko začalo nanovo. Našiel si ďalšie vychytené miesta, alebo postavil stožiar vedľa konkurencie. Nie na tom istom stožiari, kdeže. Päť metrov od prvého stojí ďalší.
A tak musíme okrem zmien vo zvyklostiach a vo fyziológii organizmu strpieť aj zmeny vo výzore krajiny. Už som mal celý text tohto blogu hotový, keď prišla dcéra z Grécka a ukazovala fotky. Na vrchole najvyššej hory Korfu les stožiarov. Doslova napchaté na úzkom hrebeni. A vrcholom starý kláštor, krčiaci sa medzi nohami obrovského stožiara. Chvíľu som na to zhrozene hľadel a potom som si uľahčene uvedomil, že to u nás napriek všetkému ešte stále nie je najhoršie. Možno keď bude operátorov desať...
