Stačí zastaviť na hociktorom cestnom odpočívadle a máte o žalúdočné problémy postarané. Bohaté porasty vysokých burín svedčia o pravidelnom prísune dusíka, obsiahnutom v ľudských výkaloch. Nevábny zápach, útržky rôznych papierov. Priam ukážkovým príkladom je parkovisko na úpätí svetovo významnej Sivej Brady pri Spišskom Podhradí. Unikátne slanomilné a teplomilné rastlinné spoločenstvá desiatky rokov pomaly ustupujú čoraz rozsiahlejším porastom nitrofilných burín. Temer nik z ľudí, čo sa tu zastavia, neodolá pokušeniu aspoň pokropiť okraje asfaltovej plochy. Vyrúbali sme okolité kríky, ktoré boli prirodzenou oponou pre intímne potreby, a jediným výsledkom bolo, že sa nehygienické pásmo posunulo hlbšie do vnútra chráneného územia. Ľudia si čupnú za pás vysokých burín, po ich vykosení zájdu jednoducho za horizont kopca alebo za kaplnku, nechajú svoju vizitku uprostred vyšliapaného chodníka. Úplne, ako v onej rómskej osade. Paralela je dokonalá. Rovnako, ako niektorí Rómovia, ktorí jednoducho nemajú drevenú „kadibudku“, ani na Sivej Brade ľudia často nemajú inú možnosť. Pritom sa to všetko deje za prítomnosti permanentne zavretého moderného sociálneho zariadenia, postaveného za milión korún zo Štátneho fondu životného prostredia...
Iná vec je totálna ľahostajnosť a hlúposť ľudí. Čo si môžete myslieť o človeku, ktorý ocikáva múrik prameňa, čakajúc, kým mu z neho natečie plná bandaska? O rodičoch, ktorí pošlú deti uľaviť si za prístrešok prameňa, z ktorého práve odberajú vodu? Často hľadievam na tieto obrazy, obnažujúce veľkosť ľudského ducha, uvedomujúc si čoraz intenzívnejšie, že žiaden zápis do zoznamu svetového dedičstva UNESCO našinca nezmení.
