Často rozmýšľam nad tým, čo prinúti obyčajného človeka vystatovať sa nad inými? Aké neukojené ego musí donútiť od malička normálneho človeka, aby si zrazu vymyslel, že bude iný, že ukáže ostatným, na čo má? Neviem, priznám sa, neprišiel som na nič. Ešte sa to dá chápať v prostredí medzi „seberovnými“, kde sa jeden pred druhým chce vytiahnuť, chce ukázať susedom, že je lepší, onakvejší. V metropole Spiša tak po deväťdesiatom roku vznikla celá štvrť takýchto neukojených egomaniakov. Oblúky, vežičky, cimburie, záhradné kozuby, suterénne bazény, všetko zožmúľané, premiešané bez ladu a skladu, priečiace sa vkusu, citu, logike. Poznáme to dobre z mnohých miest Slovenska.
Ale na Bindte? Medzi nízkymi, dlhými chalúpkami? Na výraznom mieste dolnej časti Bindtu začala vyrastať stavba niečoho, čo hádam ani nemá architektonický názov. Stavebné povolenie znelo na rekonštrukciu chalupy, miesto toho vznikla novostavba, hrdo sa vypínajúca na najviditeľnejšom mieste osady. Som presvedčený o užitočnosti desiatok vecí, ktoré sa mohli uskutočniť za peniaze, vrazené do tohto veľdiela.
Priateľ naivne tvrdí, že obec by mala uplatniť svoju moc a dať stavbu zbúrať. Také sa však ešte na Slovensku nestalo, a nestane sa ani na Bindte. Víťaziaci ľudský duch prekonal ďalšiu métu, nechal ďalšiu maličkú stopu na tvári histórie krajiny.
