Keď som v nedeľu večerzačul v správach, že v Slovenskom raji horí, netušil som, žez rovnakej sobotňajšej búrky vznikol aj ďalší požiar o niekoľkokilometrov ďalej, v rovnako cennom a omnoho neprístupnejšom území.Zatiaľ sa však vedelo len o požiari nad Blajzlochom. Plocha 100 x 200 metrov vyzeralanevinne a neskúsený človek by povedal, že stačí zopár preletov vrtuľníkana jeho uhasenie. Kolega však varoval – aj požiar na Troch kopcoch, pri ktoromuhoreli hrabušickí Rómovia, začal ako požiar na malej ploche... Zatiaľ sa všaknič nedialo. Bol nedeľný večer,popradskí hasiči obhliadli požiar z vrtuľníka a novoveskí boli priamona jeho ploche. Vrátili sa a referovali, že to tam nevyzerá veľmi dobre.Z plochy padajú horiace kmene a požiar sa rozširuje.
V pondelok začali lietať štyri vrtuľníky, dva vojenskéa dva civilné. Tie podarovali Slovenskému raju prvé nezaplatené preletya potom odmietli lietať, lebo nebolo toho, kto by im garantovalpreplatenie nemalých nákladov. Plocha požiaru sa pomaly zväčšovala,približovala sa k hrebeňu, ktorým vedie hranica Národnej prírodnejrezervácie Sokol, jedného z najcennejších území národného parku.
V utorok som v horúcom letnom počasí kosilzaburinené plochy na Sivej Brade, keď mi volal kolega, že horí v Poráčskejdoline. Oznámil to lesník z firmy, ktorá má v užívaní lesyv doline, požiar od obeda hasia hasiči. Keď som sa postavil na vrchtravertínovej kopy ku barokovej kaplnke, zbadal som dym zavesený nad horizontomGalmusu. Vrátil som sa na správu, vymenil auto za terénne, doma schmatol ďalšiufľašu vody a šiel na Poráč.
Poráčska dolina je rozsiahly vápencovo-dolomitický kaňon,ktorý má v strednej časti neprístupné strmé svahy, ohraničené krasovýmiplaninami. Práve tu, na okraji planiny Slovinskej Skaly, požiar vznikol. Dnesuž s istotou ho spôsobil blesk, čiže horieť muselo od sobotňajšej noci.Požiar zbadal v pondelok vrtuľník, letiaci k požiaruv Slovenskom raji, no až v utorok dopoludnia sa ho podarilo lesníkomlokalizovať v neprehľadnom teréne. V nesmierne členitom, zložitomteréne planiny, ohraničenej zo všetkých strán strmými svahmi, našli hasičiprístupovú cestu, po ktorej sa im podarilo dostať až na okraj plochy požiaru.Toto bolo pre celý ďalší priebeh prác kľúčové.
V internetovej diskusii k článku o požiariv Slovenskom raji sa objavila pochybnosť, či naozaj môžu byť 80 stupňovésvahy, či to nie je chyba. Môžu. Generálny sklon celého svahu doliny je zhruba60 stupňov a celá plocha požiaru bola v terénoch so sklonom 70 – 85stupňov.
Stál som na dolomitovom výbežku a hľadel do tvárehoriacemu živlu. Občas sa z hustého dymu vynorili plamene, zo svahu saneustále uvoľňovali balvany a od koreňov odhorené stromy, ktoré padali dodoliny a neustále rozširovali plochy požiaru. Nedalo sa nič robiť, len nato bezmocne hľadieť. Zvrchu v pravidelných intervaloch zalieval požiarvrtuľník a na okraji planiny ho strážili novoveskí hasiči, ktorým vodunosili dva Unimogy. Zohraná partia robila od začiatku perfektnú robotu – dosedla pod Slovinskou Skalou sa dostali cisternové Tatry, z ktorých 8tonové Unimogy prečerpávali vodu, nosili ju k požiaru a tlačili dohadíc.
Pochvalu si zaslúžil aj vrtuľník, podľa slov veliteľa zásahuzalieval efektívne, presne. Bolo to temer neuveriteľné, že sa zakaždým bezúhony vynoril z mora dymu, v ktorom musel pri zalievaní operovať.
Všetko však bolo málo. Začalo sa hasiť neskoro a jedenvrtuľník evidentne nestačil. Človek nikdy nevie, čo by bolo, keby... ale myslímsi, že keby v ten prvý deň boli lietali 3 či 4 vrtuľníky, mohlo všetkoskončiť hneď v ten prvý deň. Nebolo však nikoho, kto by sa o požiarv Poráčskej doline vážnejšie zaujímal. V médiách a, žiaľ, ajv rezorte životného prostredia a vnútra ostal v tieni požiaru v Slovenskomraji.
Slnko sa sklonilo za obzor a vrtuľník definitívnedolietal. Na krajinu sa začal spúšťať súmrak. Stáli sme zahalení neustále sameniacim dymom, na hrebeni vystavení náporom silnejúceho vetra, ktorý neveštilnič dobré.
Malebný obraz Poráčskej doliny narušil oblak dymu.
Hasiči mohli hasiť len okraje planiny.
Mimo dosahu hadíc oheň dokonával dielo skazy.
Dym zahaľoval obzor, poryvy vetra v ňom občas urobilidieru.
Jedinou nádejou bol vrtuľník, nosiaci v pravidelnýchintervaloch vodu z neďalekého rybníka.
Napriek tomu dym neustupoval.
Okraje požiaru sa rozliezali do okolitého terénu. Len kvôlipredstave – takto vyzerá pohľad do hlbočiny temer kolmých svahov.
Posledný mohykán.
Z nášho stanovišťa sme hľadeli na požiarv Slovenskom raji. V popredí obec Poráč.
Posledný let.
Foto M. Barlog
