Vstával som skoro ránoa v tichu ranného mesta som začul nádejnú melódiu – poza mesto letelvrtuľník. Trocha neskôr som sa dozvedel, že ten v Poráčskej doline lietaluž od pol šiestej.
Nádejná bola aj situácia na požiarisku. Vietor večer ustal, oheň sa prestal šíriť,nezasiahol žiadnu z plôch, o ktoré som sa obával.
Silný dym sa vznášal už len na dvoch miestach na úpätíplochy požiaru, hlboko v strmej doline. Novoveskí hasiči sa po dvoch dňochvystriedali a pribudli im pomocníci z Košíc. Keďže plochy okolopožiaru boli bezpečnejšie, rozhodli sa ísť dole.
Po okraji požiaru natiahli hadice a časť chlapov zišladole svahom. Koniec hadice bol štyristo metrov od vozidla na okraji planiny...
A lietal vrtuľník! V pravidelných krátkychintervaloch prinášal v podvese vodu, ktorú lial na okraje požiaru. Neskôrsom zistil, aký to malo význam – voda nielen priamo hasila. Suchý mach naskalách nasiakol vodou a bránil šíreniu požiaru.
Už druhýkrát som hľadel na požiar zo svahu oproti. Celáplocha medzi dvoma pruhmi dymu bola vyhorená. Pozdĺž ľavého pruhu sa užpohybovali hasiči. Pravý pruh bol poslednou nebezpečnou časťou požiaru.
Spustil som sa k nemu s hasičmi. Mal som možnosťna vlastné oči vidieť, čo robí oheň vo svojom jadre.
Hasiči sa vrátili organizovať práce na tomto úseku a jasom sa popod požiarovisko pobral na opačnú stranu. Obišiel som celú plochupožiaru a uvedomoval si šťastie, ktoré les mal – na úpätí požiaru bolav strmom svahu neveľká plošina, na ktorej sa zastavili kotúľajúce horiacedrevá.
Tie hasili hasiči na konci linky, natiahnutej ráno.
Napriek všetkému úsiliu les naďalej na mnohých miestach tlela horel.
Ale bola veľká nádej, že ak opäť nepríde silný vietor,podarí sa oheň úplne utlmiť.
Mnohé časti požiaru už boli vychladnuté a ukazovalisvoju hroznú tvár. Každý krok spúšťal lavínu kamenia a vytváral oblakyjemného popola.
A vrtuľník po poludňajšej prestávke vytrvalo lietal,lial stále vodu na dymiace okraje. Požiar bol úplne pod kontrolou a hasiči,aj keď opatrní v hodnotení, boli predsa len trocha uvoľnenejší, viditeľnespokojnejší.
Popoludní prišiel do Slovenského raja minister Izáka sľúbil uvoľniť milión korún pre súkromné vrtuľníky. Malý Sokol ichzrejme ešte bude potrebovať, Poráčska dolina sa už zaobišla bez jehooneskoreného gesta. Obrovská vďaka a obdiv za to patrí viac než dvomdesiatkam hasičov zo Spišskej Novej Vsi a Košíc, ako aj ďalším ľuďom,ktorí pomáhali, ako starostovi obce Poráč, ktorý s nami strávil prvý deňa večer sa postaral o chlapov z HaZZ, aj keď požiar nebolv katastri jeho obce, či zamestnancom firmy Fagus, ktorí pomáhali požiarsprístupniť, hasiť, boli celý čas na mieste, nosili hasičom obedy. Obdiv patríposádkam vojenského vrtuľníka, ktorý zasahoval na mieste požiaru.
Dalo by sa veľa rozprávať o chybách, ktoré sa urobilipri oboch požiaroch – po vojne je každý generálom. Nedá mi však nespomenúťjeden fakt, ktorý mi pripomenul jeden z hasičov pri požiariv Poráčskej doline. Po každom veľkom požiari je veľa sľubov o tom,ako sa všetko zmení, ako sa nakúpi technika, ako budú pripravené vrtuľníky.A každá nová generácia politikov na to rýchlo zabudne. Hasiči sa ďalejspoliehajú na staručké tatrovky, a vrtuľníky – veď sme to teraz videlinajlepšie. Koľko krát ešte bude musieť horieť na Starých Horách,v Slovenskom raji či v Poráčskej doline, aby sa to naozaj zmenilo?
Foto M. Barlog
