Cez víkend hasiči stále požiar monitorovali, dohášali pocelom požiarovisku lokálne zadymenia. Včera väčšiu časť dňa mrholilo, pršalo ažlialo a dalo sa predpokladať, že požiar celkom ustal. Hasiči si dnesprišli zbaliť veci a ja som s kolegom obchádzal plochu požiaru kvôlijej zameraniu prístrojom GPS. Nemám zatiaľ presný výsledok, aleo charaktere terénu svedčí aj to, že odhadovaný kolmý priemet zasiahnutejplochy v mape je asi 4hektáre – v skutočnosti bol zasiahnutý dvojnásoboktejto plochy.
Dole sa napriek neľahkým podmienkam skotúľali hadice ľahšie,teraz ich bolo treba navlhnuté vytiahnuť z dvestometrovej hĺbky. Kto simyslí, že práca hasiča uhasením požiaru končí, je na omyle.
Obchádzame požiar a hľadíme na smutné obrazy.
Celkom na dne zbadáme dym. Prechádzam rozsiahle suťoviskoa zisťujem, že hlboko pod ním stále horí na rozsiahlej ploche. Snažím saho rozkopať nohou a vidím, ako hlboko sa oheň do lesa zahryzol. Podvlhkými, studenými kameňmi horia korene stromov, tleje hrabanka, pôda.
Kolega našiel ďalšie zadymenie na konci opačnej stranypožiaru. Je to neuveriteľné. Po toľkých hektolitroch vody z Bambi vakov,po toľkých hektolitroch vody nastriekaných prúdnicami, po celodennom daždi –a stále horí. Niektoré časti svahov sú pokryté súvislou mazľavou vrstvoumokrého popola, iné horia... Oznamujeme náš neradostný nález hasičom, ktorínavijakom ťahajú hadice na okraj planiny. Jeden z nich odchádza pre Gemfo vak,ktorým zahasí lokálne zadymenie z miesta, odkiaľ už hadice odtiahli.S ďalším sa stretám pri väčšom požiari, odkiaľ hadice ešte neodpratali.Napojili ich na Unimog a hasia.
Prechádzam krížom cez najhoršie, najviac postihnuté plochypožiaru. Je to naozaj smutný obraz, pod nohami neustále hrkocú skaly, ktoréešte pred týždňom boli pevne zakotvené v pôde.
Stromy, väčšinou smreky, majú korene úplne odhorené odpodkladu, ktorého sa držali a teraz už stoja len vlastnou váhou.
Smrekovcom za tri dni po požiari začali žltnúť koruny akov októbri.
Mnohé stromy už spadli. Už sú mŕtve, no stále majú zelenékoruny, ktoré hrozia vzbĺknuť práve z lokálnych horení. Všetko je sícevnútri vyhorenej plochy, dá sa predpokladať, že oheň by sa už aj tak nešíril,ale čert nikdy nespí...
Epicentrum požiaru.
Hasiči sa rozhodujú ponechať hadice nezvinuté na miestepožiaru a zajtra prídu s lesníkmi ešte raz. Bez ohľadu na to je všakpožiar definitívne zdolaný. Napriek svojej hrozivej podobe napokon nezachytilväčšie plochy. V porovnaní s celou plochou Poráčskej doliny je tov podstate len epizóda. Úplne zanedbateľný je v porovnanís dvadsaťštyri tisíc hektármi horiaceho lesa na Kanárskych ostrovoch,o ktorých počúvam v správach píšuc tento text. Nemožno ho všakrozhodne nikdy podceňovať.
Už o rok začnú na ploche požiariska rásť vzácnerastliny, ktoré pre svoj život nevyhnutne potrebujú práve prehorenú pôdu. Podažďoch sa splaví popol a uvoľnená zemina, zverou rozrušený svah sa budeneustále zosúvať. Popadajú obhorené stromy, najprv smreky, borovice, jedle,neskôr buky. Na obnažených skalách les nebude ešte veľmi dlho, ale napokon sazas uchytí – ak mu to nepokazí nejaká ďalšia kalamita. V prírode to takchodí a rezervácia je aj na to, aby sme v nej mohli pozorovať aj takétoz ľudského hľadiska smutné príbehy.
Foto M. Barlog
