Začalo to stretnutím vlastníkov lesa na území Národného parku Slovenský raj/>, ktorý jeho Správa organizuje už šiesty rok. Zástupcovia jednotlivých subjektov sa stretnú dvakrát ročne na pôde Správy NP s policajtmi, okresným prokurátorom, pracovníkmi štátnej správy a novinármi a hodnotia, ako stojí situácia v neslávne známych nelegálnych výrubov miestnymi Rómami, ktorých býva len na severnom okraji Slovenského raja sedem a pol tisíc, tvoriac 12 a pol percenta z celkového počtu šesťdesiat tisíc obyvateľov. Vďaka koordinácii a neustálemu podnecovaniu zo strany Národného parku sa situácia vo výruboch pomaly zlepšovala, vlastníci si uvedomili svoj podiel na nevyhnutnosti ochrany lesa a niekdajšie hrozivé škody, vyčísľované každoročne v miliónoch, sa postupne znížili na pár sto či tisíc korún. Posledné, spomínané stretnutie však bolo opäť hrozivé – škody začali stúpať, Rómovia sa vďaka tuhej zime opäť aktivizovali, počínajú si sofistikovanejšie. Vzrástli škody na mladých porastoch – Rómovia, vediac o strážení starých porastov, sa pustili do mladín. Hrozivým trendom je osekávanie konárov zo živých starých stromov.
Na stretnutí boli prítomní dvaja parlamentní poslanci z výboru pre ŽP a ochranu prírody a vlastníci či užívatelia lesov využili ich prítomnosť na čo najlepšiu prezentáciu svojich problémov. Napriek tomu som si hádam prvý krát uvedomil, že viac než o hospodárskych škodách sa hovorilo o sociálnych problémoch. Lesníci, ktorých prvoradým záujmom je ochrana lesa, sa rozhovorili o absencii platieb za nájomné, o problémoch so školskou dochádzkou, o nesprávnom vyplácaní sociálnych dávok, o nedostatku práce pre Rómov. Každý z nich má s Rómami bohaté skúsenosti a sami už začínajú cítiť, že nevystačíme s doterajšími „zaručenými“ receptami. Možno je to aj tým, že prvý krát pocítili pnutie aj zo strany majoritného obyvateľstva, že prvý krát je palivové drevo nedostatkovým tovarom, ktorý je neekonomické vyrábať a navyše – objektívne ho niet. Mnoho ľudí vďaka zvýšeným platbám za energie začína kúriť drevom a krádeže dreva už prestávajú byť doménou Rómov.
O dva dni nato som cestoval cez Košice. Mal som hodinu čas, chodil som okolo staničnej budovy a pozoroval miestnych bezdomovcov. Zvláštnej komunite svojráznych ľudí dominovali Rómovia. Jediní z nich tvorili skupiny, často s malými deťmi. Hašterili sa, pokrikovali po sebe, posúvali sa podľa mne neznámych zákonitostí po budove, vláčiac za sebou množstvo igelitových tašiek, napchatých svojimi bohatstvami. Keď pre mňa po hodine prišiel známy, viezli sme sa na sever od mesta a keď sme míňali po oboch stranách cesty rozprestierajúce sa záhradkárske osady, vraví – ďalšie vybité okná. Uvedomil som si, o čom hovorí. Množstvo chatiek s porozbíjanými oknami, na opačnej strane cesty záhradné domčeky s odymenými čelnými stenami. – To čo to...? – No čo – Cigáni. Košickí, bezdomovci, čo sa nasťahovali do chatiek, ktorých majitelia sa ich potom nevedia zbaviť...
Uvedomil som si, aká rôznorodá je rómska problematika. Prejavuje sa na mnohých miestach Slovenska v najrôznejších formách. Všade má však jednu rovnakú črtu –tvorí naozajstný problém. Zväčša neriešený, aspoň nie účinne, systematicky a systémovo.
Jeden z poslancov na spomínanom stretnutí začal svoj príhovor lakonickým konštatovaním – politikov v Bratislave rómska problematika nezaujíma. Nuž, čo ma netlačí, neomína, to ma netrápi. Ľudí v regiónoch však rómsky problém omína ako otlak v topánke. Málokto si dáva servítku pred ústa, málokto má pre rómsku komunitu pochopenie, málokto sa dokáže pozrieť na problém z tej správnej strany. Ľudia pociťujú pomoc Rómom ako vlastnú diskrimináciu. Ak k tomu prirátame objektívne nízku vzdelanosť, neprispôsobivosť ľudí v osadách na úrovni stredoveku s absenciou základných hygienických návykov, ak si uvedomíme, že pred očami nám vyrastá celá generácia Rómov bez akýchkoľvek návykov pracovných, myslím, že čoskoro bude musieť tento problém zaujímať aj bratislavských politikov.
