Boli to doby entuziazmu,dúfania v niečo nové. Dnes si o tom môžeme myslieť svoje, pozeraťs dešpektom na pátos, ktorý tu dobu sprevádzal, ale vtedy sme to žili. Žes nami žili ľudia, ktorí 17. november brali len ako ešte lepšiupríležitosť, sme si len začínali uvedomovať.
Dnes na mňaz novinových správ vyskakujú recyklovaní Mečiarovi spolubojovníci sosvojou snahou odstrániť všetkých triednych nepriateľov, aby mohli oni vládnuť.Nie slúžiť, ako by sa očakávalo, ale vládnuť, určovať smer našim životom,rozhodovať o bytí a nebytí. Dnes, sedemnásť rokov po novembri 1989,druhý muž štátu veľkohubo vyhlási dvadsaťpercentné zníženie nákladov štátuv poslednom kvartáli a zrealizuje ho bez ohľadu na dôsledky bezakýchkoľvek dôsledkov. Vo veľkom tu bujnie korupcia, úplatkárstvo,šlendriánstvo. Okato a bez zábran sa nabaľujeme na nešťastí či hlúpostiiných. Neustále ohlupovanie je štátnou doktrínou. Samosprávy v jednom kusezneužívajú svoje postavenie a právomoci. Naše deti vnímajú vraždy, drogy,násilie na školách ako bežnú a normálnu súčasť života.
Všetko zlé sa neustálepokúšam v duchu vyvažovať dobrým, čo doba priniesla. Je toho veľa, nonapriek tomu nemám pocit, že by som žil život, za ktorý sa nemusím hanbiť predvlastnými deťmi. Uvedomujem si, že nedokážem ovplyvniť vlastný život natoľko,aby som sa zaň nemusel pred nimi hanbiť. Moje deti vnímajú dobu pred novembrom lencez televízne retro ako niečo veľmi smiešne a zábavné. Nanajvýš ako niečonepochopiteľné, čím sa už netreba zaoberať. Možno majú pravdu, majú na toprávo, no my, čo sme z tej doby vzišli, by sme mali citlivejšie vnímaťdôsledky toho, čo nás celý život formovalo.
Patria, 25. 8. 2006
Sedemnásť rokov po novembri1989 som na vrchole Patrie, tretieho najvyššieho vrchu Braniska, našielzabudnutý fragment niekdajšieho života, ktorý sme tu žili. Dva roky predtým somnašiel rovnaký na Zlatom stole, najvyššom vrchu Volovských vrchovv Slovenskom rudohorí. Čas sa tu zastavil a ja som sa na chvíľu zastaviltiež. Hľadel som na toho dvojchvostého kocúra s hviezdou na čele a myslelna to, že napriek všetkému nemám na výber nič lepšie. Tak nech nám toGeodetický úrad čo najdlhšie pripomína.
Zlatý stôl,5. 8. 2004
Foto M. Barlog
