Človek sa učí celý život a tak keď som v novembri minulého roka dostal elektronickou poštou e-mail zo Živice s ponukou účasti na 2-dňovej pracovnej stáži v ekoporadenských centrách v Českej republike, neváhal som ani chvíľu a prihlásil som sa. Vďaka tomu som mal možnosť zúčastniť sa 12. - 14. novembra 2008 pracovnej cesty po významných moravských ekoporadenských centrách. Česká strana hostila záujemcov zo Slovenska a Maďarska.
Začínali sme v brnenskej Veronike. Je to organizácia, z ktorej produktmi prichádzam do styku desiatky rokov a stále je jednou z najvýznamnejších organizácií svojho druhu v Čechách. V zrekonštruovanom dome na Panskej ulici to environmentom vo všetkých podobách dýcha. Je tu k dispozícii množstvo materiálov, množstvo programov, názorných ukážok, týkajúcich sa ekoporadenstva a životného prostredia vôbec. Priatelia z Domu ochrancov prírody nám predviedli celú plejádu recyklovateľných či kompostovateľných spotrebných výrobkov, environmentálne prijateľných čistiacich, pracích prostriedkov a iných alternatív chemikálií, používaných bežne v domácnosti.
Vstupný priestor Domu ochrancov prírody.
Separovaný zber nemusí byť len zložitým systémom, ktorý sa nedarí uviesť do života.
Účastníci stáže.
Po predstavení práce centra a Veroniky ako takej sme sa presunuli do obce Horka nad Moravou pri Olomouci, kde sa nachádza ekocentrum Sluňákov. Rovnako, ako neskôr v Maďarsku, som si uvedomil, že kvalitné veci nie sú pre každodenný život. Ekocentrum je síce excelentná futuristická stavba bez výraznejších nárokov na zdroje energie, ale zhltla 50 miliónov českých korún a bez podpory mesta Olomouc a osobného zaujatia pracovníka na radnici by zrejme nikdy nevznikla. Časť investície pochádza z grantov a od donorov. Výsledok spoločného úsilia je v plnej prevádzke, slúži na pobyt rôznych skupín, poskytuje ubytovanie, stravovanie a environmentálne programy, o akých sa nám aj vďaka rozsiahlemu prírodnému zázemiu môže len snívať. Ekocentrum je úzko spriahnuté s Chránenou krajinnou oblasťou Litovelské Pomoraví, na ktorej okraji leží.
Všetky priestory ekocentra sú podriadené environmentálnej výchove.
Časť vyčlenená pre matky s deťmi.
V Sluňákove sme strávili noc, po tme sme prišli a skoro za tmy aj odchádzali. Takto vyzerá prírodný areál zo strechy budovy za novembrového brieždenia.
A takto areál okolo atypickej budovy.
Ranná tma sa miešala s hmlou, keď sme odchádzali do Valašských Klobouk, kde sa nachádza ekocentrum Základnej organizácie Českého svazu ochránců přírody Kosenka. V klasickej domovej zástavbe sa do dnešných dní zachovali tri drevenice, z ktorých dve vlastní táto ZO, jednu z nich kúpil pre ňu minister životného prostredia. To len na dokreslenie statusu, aký majú u susedov environmentálne mimovládne organizácie.
Okrem praktickej starostlivosti o krajinu je Kosenka známa aj ako usporiadateľ vianočného Jarmeku, ktorý už získal dobré meno aj za hranicami štátu a z roka na rok priťahuje viac návštevníkov a záujemcov o tradičné ľudové remeslá a výrobky. Aj keď dnes už Valašské Klobouky považujú akciu za svoju, nebolo to tak vždy a tento príklad spomínam len preto, lebo aj neskôr som mal možnosť sa presvedčiť, že v niektorých oblastiach sú mimovládne organizácie omnoho úspešnejšie ako ich štátni či samosprávni pandanti.
Budova Kosenky...
...a drevenica v jej areáli.
Tradičná výroba kobercov...
...a tkanie plátna na tradičné košulky.
Z Kosenky sme sa presunuli do Hostětína, ktorý začína byť stále viac známy ako proenvironmentálna obec. Veronica tu má svoje zariadenia - ekocentrum a muštáreň, vybudovaný je náučný okruh po ďalších environmentálnych zariadeniach v obci - koreňovej čistiarni odpadových vôd a obecnej kotolni na štiepku, popri ktorých je návštevník upozornený na tradičné pestovanie ovocia a netradičnú plantáž rýchlorastúcich vŕb na získavanie biomasy, na šetrné verejné osvetlenie alebo zvláštnu galériu drevených sôch, umiestnených voľne v krajine.
Muštáreň...
...a jej produkty.
Historická, stále plne funkčná sušička ovocia.
Areál koreňovej ČOV.
Verejné osvetlenie s úspornými žiarovkami.
Za necelé tri dni som do seba absorboval množstvo environmentálne priaznivých vnemov, poznatkov z ekoporadenstva, ktoré budem ešte dlho tráviť, triediť, pomaly uvádzať do života. Okrem toho som však naplno vnímal aj priestor, v ktorom sme sa pohybovali. Celú cestu sme absolvovali v osobných autách. V priestore medzi Brnom a Olomoucom nám bola automapa z roku 1993 úplne nanič. Nieže by som bol zástancom diaľnic, faktom je, že na českej strane je dopravná infraštruktúra tvorená dobudovanou sieťou diaľnic a na ne nadväzujúcich rýchlostných ciest. Krajinu a sídla v nej sme vnímali zo značného odstupu. Ako sme vstúpili na Valašsko, situácia sa výrazne zmenila. Cestná sieť je pôvodná, no dobre udržiavaná. Prechádzajúc dedinami medzi Valašskými Kloboukmi a Hostětínom pripadal som si ako v hornom Rakúsku. Upravené domy, čisté ulice, v každej obci vyčlenený zberný dvor, obecné kompostoviská neboli žiadnou výnimkou. Bývalé JZD na okrajoch obcí udržiavané, budovy vybielené, žiadne blato, žiadne zhrdzavené stroje, typické pre naše družstvá. V krajine všetky plochy udržiavané, obhospodarované, vykosené a vypasené, udržiavané aleje okolo ciest, novovysádzané okolo mnohých poľných ciest. Na leteckom snímku Hostětína nie je na prvý pohľad žiaden rozdiel medzi staršou a novovybudovanou časťou obce, tú novú prezradí len čerstvejšia červeň škridle. Žiadne milionárske baroko, žiadne excesy v podobe súkromných zámočkov či haciend. To, čomu sa vraví genius loci, dýcha z moravského vidieka na každom kroku.
Pri návrate nás na našej strane hranice privítala horiaca skládka na okraji Horného Sŕnia. V Trenčíne som nasadol do vlaku a sledoval skládky okolo trate, kilometre štvorcové krajiny husto zarastenej inváznou zlatobyľou, zborené maštale bez škridiel na strechách v spustnutých areáloch, pomaly postupujúcu výstavbu diaľnice pred Žilinou.
Foto M. Barlog
