Slovensko je, žiaľ, povestné tým, že kým doma je všetko nablýskané a záhrada vzorne upravená, za záhradným plotom už môže byť smetisko – nás sa to netýka. Nepochopím jakživ človeka, čo má doma povinne odpadovú nádobu, za ktorú automaticky platí, a napriek tomu zbiera domový odpad do plastikového vreca, ktoré pri najbližšej príležitosti cestou do práce alebo na lyžovačku vysype pri ceste.
Stal sa z toho národný šport. Darmo sa tvárime, že to nie je problém, darmo kývneme rukou, že pre pár nespratníkov sa svet nezrúti. Faktom je, že z odpadu sa stáva problém, ktorý už nikto nikdy nevyrieši. Po celom Slovensku sú stovky nelegálnych skládok, o ktorých sa oficiálne vie, sú vedené ako staré ekologické záťaže, a napriek tomu sa s nimi nič nedeje – nie sú peniaze, nie je vôľa – nie je cesta...
A k tomu neustále pribúdajú tony nového odpadu. Je ho toľko, že ho už nikto nikdy neodpratá. Nie sú to len bezvýznamné, príležitostné kôpky, ktoré v lete zarastie bez stopy burina. Je to systematická, zintenzivňujúca sa činnosť. Naša doba navždy ostane zaznamenaná v análoch dejín ako doba odpadu.
Bezzubá legislatíva, ľahostajné štátne orgány, rodinkárska samospráva, jednostranne zameraná polícia. Nikto nie je schopný a ochotný niečo s tým robiť, jeden sa vyhovára na druhého.
Sme chorý národ v chorej krajine a nastávajúca jar to opäť ukazuje v plnej nahote. Sneh, milosrdne zakrývajúci neplechy civilizácie, zliezol zo strání a milosrdná zeleň ešte nestihla zakryť pestrú paletu našich hriechov.
Často chodím zákutiami prírody, kde sa brodím v odpadkoch. Na celej ceste medzi Spišskou Novou Vsou a Margecanmi nie je jediná odbočka poľnej alebo lesnej cesty, ktorá by nebola obsypaná hromadami odpadu. Sypú sa do potokov, zasypávajú lesné strže, zaberajú priestor lesu, prirodzeným spoločenstvám. Sú ako mor – vizitka modernej spoločnosti dvadsiateho prvého storočia.
Bezmocne si uvedomujem, že začínam zľahostajnievať. Rozčúlim sa a zhasnem. Bez záchvevu ruky zdokumentujem a idem ďalej. Nič s tým neviem a nemôžem robiť.
Foto M. Barlog
