Často myslievam na ten obraz. Ako sa tam ten neznámy dostal? K nemu ani od neho neviedli žiadne cesty, žiadne stopy. Čo tam robil? Čo tam pálil? Kto to vlastne bol? Čo robil sám uprostred neobývateľnej pustatiny?
Nedá mi spávať ten obraz, povzbudzuje moju predstavivosť, ale tá evidentne nestačí na domyslenie príbehu, ktorý sa v desaťkilometrovej hĺbke odohrával. Dráždi ma to. Tak rád by som vedel pointu toho príbehu a nikdy sa už nedozviem.
A pritom žijem medzi stovkami, tisícami ľudí, o ktorých viem ešte menej, ako o neznámom Čukčovi či Evenkovi zo sibírskych plání. Medzi ľuďmi, ktorých denne stretávam na ulici, ktorí majú svoje tajomstvá, svoje prekvapenia, príbehy, ktoré sa nikto nikdy nedozvie. Prechádzame okolo seba, míňame sa. Možno si zdvorilo pokývneme, možno sa srdečne pozdravíme. Čo však v skutočnosti o sebe vieme? Že ten bije ženu a deti? Že tamtá tajne popíja? Čo je skutočne v ľuďoch ukryté?
Nedávno sme sa v kruhu priateľov bavili o zašlých časoch, ako sme museli chodiť na politické školenia a ako to niektorí žrali a ako to žralo nás. Dostali sme sa k tomu, čo sme ho vtedy svorne neznášali, bol najhorší zo všetkých, starý chren, čo mu ideológia trčala z krku ako lineár, striehol na predčasne unikajúcich absolventov školenia, zapisoval si. Neznášali sme ho, nenávideli, nemali sme preň dobré slovo. A teraz, po toľkých rokoch, som si zrazu uvedomil, čo mi vtedy unikalo. Veď predsa aj on bol človek ako ostatní. Aj on prišiel domov a možno ho privítala milovaná a milujúca manželka. V nedeľu dopoludnia držal na kolenách vnukov a nechal ich poťahovať sa za fúzy. Mal svoje túžby, sny, plány, ktoré možno vôbec nesúviseli s tým, čo musel robiť na politickom školení. Možno... Nikdy sa to už nedozvieme, ten človek už zomrel. Možno bol len obyčajný, rovnaký, ako množstvo ďalších, ktorí ešte žijú a míňame sa denne na ulici, v robote, v krčme. Zvlášť v dnešnej uponáhľanej dobe, úchytkovej, plytkej. Koľkí z nás sú neznámymi ľuďmi zo sibírskej pustatiny...
