V krásnom jesennom dni to bolo ako prízrak. Kamenný raj na Dreveníku zasnežený umelým snehom, k nemu vedúce vyjazdené koľaje, autá, traktory, technika, káble, desiatky hercov a štatistov s kompletným stravovacím servisom. Všetci sa tvárili úplne normálne, s pracovným zanietením na tvárach šliapali po trsoch zazimovaných poniklecov. Nočná mora každého ochranára. Flagrantné porušenie množstva z obmedzení, ktoré na území Národnej prírodnej rezervácie Dreveník platia. To ma hádam zlostilo najviac – že tí ľudia nemali ani šajnu, čo robia, čo porušujú, traktoristi sa dokonca rozčuľovali, čo ich buzerujem, veď tam nie je žiaden zákaz vjazdu. Štatisti spokojne obedovali po skalách. Urobiť to v galérii by ich asi v živote nenapadlo. Že to robia v území, ktoré nám závidí Európa a cez UNESCO obdivuje celý svet – kto už takto na to hľadí?
Umelý sneh je čistá celulóza, nie je v ňom nič škodlivé. Potiaľ sme sa v ekologickom povedomí dostali. Že čistými živinami zasypali ekosystém, ktorý je špecifický práve vďaka nedostatku živín pre spoločenstvá na skalných hranách, to už ťažko niekto pochopí. Ochrana prírody sa u nás ešte ako-tak chápe cez prírodné krásy. Cez prírodné vzťahy už nie.
Keby to bolo územie v pôsobnosti nejakých rigidných, zaťatých ochranárov, tak by filmári ťažko mohli vôbec filmovať. Zákonnými priekmi sa dá dosť veľa vecí znemožniť. Hľadíme však na územie, ktoré sa do dnešnej podoby vyvinulo práve vďaka vplyvu človeka a zachovať ho nemôžeme bez týchto vplyvov. Kde chceme, aby sa pásli ovce a tolerujeme jazdu na koňoch, nemôže v neskorej jeseni prekážať pohyb štatistov pri bojových scénach. Nejaké limity však musia byť. Ak by si tu mohol každý robiť, čo chce, čo mu napadne, tak by vplyv človeka prerástol únosné hranice. Kvôli tomu je tu zákon, kvôli tomu navrhované opatrenia, spôsoby hospodárenia. Územie má svoju zonáciu a pre každú zónu platia iné pravidlá. Kamenný raj so svojimi prírodnými krásami a hodnotami patrí k tomu najcennejšiemu, čo v okolí Spišského Podhradia je. Ale vysvetľovať to v tej chvíli ľuďom, zanietene pracujúcim opreteky s ubúdajúcim slnečným svetlom, bolo úplne márne.
Mnohí si možno povedali – veď sa nič nedeje, čo už sme tu zlé urobili? Umelý sneh rozleptá sneh skutočný, stopy po traktoroch zahladí čas, upratovacia čata napokon všetko odniesla, vyhrabala, povysávala, vyčistila. Čo sa tu vlastne stalo? Temer nič. Len sa porušil zákon. To na Slovensku nie je až taká neobyčajná vec.
Foto M. Barlog
