Ako odchovanec socialistického zriadenia zo zásady nedôverujem zbierkam, a naša kapitalistická prítomnosť so svojimi podvodníkmi mi na dôvere k darovaniu peňazí na pomoc postihnutým nepridala, ale myslím, že naozaj bude možné nájsť aj nejakého dôveryhodného príjemcu. Ďalšia vec je, ako sa s peniazmi naloží, ako skutočne pomôžu konkrétnym ľuďom. Ale čo môže človek urobiť, ak chce aspoň symbolicky pomôcť? Nemá veľa iných možností, ak len nie je záchranárom, ktorých tam vraj už aj tak nie je treba.
Bezmocne hľadím na obrazovku, na trúchlivé, tragické obrazy, a horúčkovito premýšľam, čo by som robil, keby som bol jedným z postihnutých a mal to šťastie prežiť. Ako by som sa správal? Aké pocity by mnou lomcovali? Kam by som šiel? Koho by som žiadal o pomoc, keď nik okolo na tom nie je lepšie, ako ja sám? Priznám sa, že v kresle útulnej obývačky je veľmi ťažké predstaviť si to celé. Začínam neznášať CNN, ktorá v Perzskom zálive prvý krát priniesla vojnu v priamom prenose. Dovtedy bolo všetko predsa len akési jednoduchšie. Keď bolo v sedemdesiatych rokoch zemetrasenie v Arménsku, akokoľvek strašné, predsa len jeho najhorší obraz sme mohli vnímať až s odstupom, keď vydal známy slovenský fotograf autentický dokument z tých miest. Už to bolo ex-post, už sme mali nárok na akési otupenie, uspokojenie – už to prešlo.
Odvtedy sa však svet neuveriteľne zrýchlil, a ja neviem, či je to v tomto prípade dobré či zlé. Či je lepšie, ak sa priamymi správami vyburcujeme k akcii, k pomoci, alebo bolo lepšie, keď sme cudzie nešťastie nemali možnosť až tak precítiť. Nič to nemení na tom, že desaťtisíce ľudí zomreli a ďalší trpia. Utrpenie nezmierni ani vyhliadka na mierové urovnanie konfliktu medzi Indiou a Pakistanom – tí mŕtvi sú príliš veľkou obeťou, myslím. Nedá sa povedať – nezomreli zbytočne... Popri všetkom, na čo teraz myslím, mi, nemôžem si pomôcť, pripadá akési nepatričné, že aj dnešné Televízne noviny Markízy skončili šibalským úsmevom a pozvánkou na jej malého Veľkého brata.
