Už z hrebeňa medzi Kráľovou hoľou a Ždiarskym sedlom som občas zazrel známy obraz.
Cesty kvôli ťažbe kalamity boli miestami vyryté až tesne pod hornú hranicu lesa.
Pred Andrejcovou vyliezla holina až priamo na hlavný nízkotatranský hrebeň.
My sme tu z neho schádzali do Ždiarskej doliny.
A boli to pohľady opäť nepríjemné...
Cesty vyryté buldozérmi vyliezali spomedzi stromov na hlavnú cestu na mnohých miestach...
...prechádzali potokom Ždiar všade, kde sa to lesníkom hodilo.
Avízovaný front doľahol na celé Nízke Tatry a začalo vytrvalo pršať. Cesta dole rozbahnenou dolinou bola neznesiteľná.
Stále sa otvárali rovnaké obrazy.
Desať kilometrov šliapania dolinou, ktorá je bojovou líniou medzi človekom a prírodou.
Otočka nad Staníkovom. Veľkorysosť pri využití územia tu rozhodne nechýba.
Niva Ždiaru s najcennejšími biotopmi.
Takto si lesníci predstavujú praktickú ochranu prírody - podľa potreby zasypú územie nivy pri ceste so vzácnymi biotopmi...
...aby mali dosť miesta pre vyťažené drevo. Ospravedlňujem sa za kvalitu fotiek - stále vytrvalo pršalo a voda zalievala objektív napriek snahám o jeho ochranu.
Staníkovo. Tu som definitívne zabalil fotoaparát do brašne pod pomaly premokajúcou pláštenkou. Čakalo ma ešte 8 kilometrov šliapania v hustom daždi. A - čo bolo horšie - ešte vyše 4 kilometre na hranicu - národného parku. Boli sme totiž stále na území Národného parku Nízke Tatry. Opäť som mal možnosť vidieť, ako si lesníci predstavujú ochranu prírody v praxi. Od prvého júla je vďaka nezmyselnému zlúčeniu ministerstva životného prostredia a ministerstva pôdohospodárstva práve toto etalón ochrany prírody na Slovensku.
Foto M. Barlog
