Mne vždy všetko dlho trvá. Aj teraz – dva dni som sa neustále vracal k obom blogom, kým mi došlo – veď je to len hyperbola, nadsádzka, ktorou chcú poukázať na nekalé praktiky blogerov!
No do... Zosmutnel som, keď mi došla potrava pre falošné nádeje.
Potom som sa ale nazlostil. Aký má význam, keď napíšem niečo o niekom, koho nik nepozná? Akiste vedia o konkrétnych ľuďoch, ktorí to robia, ktorí vykrádajú cudzie myšlienky. Prečo si potom z toho robia srandu? Prečo nepoukážu rovno, priamo, chlapsky neukážu prstom na konkrétneho človeka? Prečo by sme my ostatní nemali poznať čiernu ovcu v košiari? Prečo by sme nemali vedieť, s kým máme tú česť?
Takto som sa striedavo zhrýzal a rozčuľoval celý týždeň.
A až dnes večer mi to došlo celkom.
Mal som, truľo truľovatý, hneď vedieť, že ten Repčiak nie je žiadne ucho. Spozná plagiát na sto honov.
To mi naozaj nedošlo, že keď píše Čarňanský o Hemingwayovi, že sa v ňom naozaj dobre vyzná? A tak som sa tešil, aký krásny fígeľ som vymyslel. Stačilo poprehadzovať slovosled v náhodne vybraných vetách zo Zelených pahorkov afrických a hneď vznikol síce mdlý, ale predsa len čitateľný vývar, ktorý opisoval dobrodružstvá, ako by som ich prežil sám. Naozaj som si myslel, že ho oblbnem? Že to nespozná?
Ták, ták. Dobre mi. Keby som sa bol hneď spoznal, mohol som sa zavčasu stiahnuť s ako-tak čistým štítom. Ale ja nie. V duchu slovenskej povahy som musel pred celou krčmou haniť praktiky blogerov. Naparoval som sa ako kohút. Utŕžil som kopec hanby, pošpinil blog.sme a – to ma mrzí najmä – dobré meno Spišiakov. Aby som teraz chodil kanálmi...
Budem musieť zájsť za mamou. Čo to ten Tomáš písal? I tak še da?
