Už od polovice júna začínajú žltnúť listy líp. Listy javorov ešte nezožltli, ale hrdza, ktorá bude tvoriť charakteristický čierno-žltý kontrast, sa ich už chytila. A začali šarlátovieť svíby. Nič nie je neklamnejším znakom, že príroda začína sťahovať svoje chápadlá, dychtivé po životodarných šťavách, že ubúdanie začne prevládať nad rastom. Červenejú hlohy a šípky. Modrejú trnky, aj keď tým k dokonalosti ešte dlho bude chýbať ten najhmatateľnejší atribút jesene – mráz...
Dnes je augustové výročie, v rozhlasovej ankete mnohí ani nevedeli aké. Čo je na ňom dôležité? Načo je dobré vracať sa k posratým dvadsiatim rokom života? Mnoho z vecí, ktoré som nemohol, musím dobiehať teraz, keď mi už tak nejdú, keď ich už tak nevychutnám. Mám preto niekoho preklínať? Alebo nostalgicky spomínať?
Radšej hľadím dopredu. Každý deň je výročím, len si ho treba urobiť a pripomenúť. Aj tie fialovkasté svíby mi to včera pripomenuli. Nič netrvá večne, ani leto tu už dlho nebude. Kto ho má rád, nech si z neho vychutná, čo sa ešte dá.
Z leta aj zo života.
