Dá sa však hľadieť na toto zvláštne skupenstvo vody aj cez prizmu rozradostených detských očí. Každý, kto nezabudol, že bol dieťaťom, si isto dobre pamätá na čaro nedeľného neskoronovembrového rána, keď sme sa zobudili do bieleho priestoru. Na tú nedočkavosť vybehnúť von, dotknúť sa ho, ušúľať guľu, olízať. Na krásne večery pod lampami verejného osvetlenia, v ktorých svetle sa ticho sypali veľké vločky na deti, stavajúce snehuliaka. Keď v teplom snehu neoziabalo a mama hľadiaca z okna to nedokázala pochopiť. Keď cez víkend napadalo z noci do rána toľko snehu, že celá ulica bola naša, lebo autá nechodili a cestári mali iné starosť, ako oslobodzovať autá z tichých mestských uličiek...
Je mnoho príjemných spomienok spojených zo snehom. Vo mne prežívali dlho a už ako dospelého ma raz v neskorý októbrový deň zaskočilo a nadchlo sivé mračno, z ktorého sa sypalo v podvečernom svetle zapadajúceho slnka. Bolo však ešte príliš teplo a to padajúce boli okrídlené semienka brezy. Pamätám dodnes na záblesk sklamania, ktorý sa chvíľu vyrovnával s raciom bytosti vážneho človeka, ktorého vyžaduje doba a spoločnosť. Tak sa z nás stráca detstvo, tak prestávame rozumieť deťom.
Ak budete mať chvíľu čas a v telke nebude nič aktuálnejšie ako nejaká priblblá šou prekladaná primitívnou reklamou, vyjdite na okraj mesta. Tam, kde sa strácajú tiene uličného osvetlenia sa postavte chrbtom civilizácii a ponorte sa do ticha hustého sneženia. Po chvíli možno v sebe objavíte čosi, čo už dlho drieme pod povrchom, čo už dlho neviete v sebe odhaliť. Netreba sa za to hanbiť. Je to v každom, hlboko pochované alebo tesne pod kožou. V biznismenovi s cigarou rovnako ako v bezdomovcovi z parku. Sneh všetko prikryje, zrovná, zmaže rozdiely.
Do najbližšieho odmäku.
Foto M. Barlog
