Kto nevidel, neuverí. Takto vychádza slnko na okraji Hornádskejkotliny. Skoro ráno na chvíľku cez úzku štrbinu na okraji mora hmly ukáženiektorým šťastlivcom svoju tvár.
Sotva sa však prehupne ponad koruny stromov, zdvihne sa nadplášť nízkej oblačnosti a zmizne na celý deň.
Celý deň je krajina bez tieňov, ponorená do vlhkej studenejhmly. Vďaka nej všetko obaľuje všadeprítomný srieň, ktorý vytvárav brehových porastoch rozsiahle girlandy na vlaňajšej vegetácii.
Priamo v rieke nachádzam mnohonásobné stopy poviacerých mrazivých obdobiach. Voda zamrzla, po odmäku sa ľad polámala vytvoril kryhové bariéry, na ktorých okrajoch voda neustále vytvárafantastické ľadové ozdoby, figúry, cencúle.
Po ľade sa prechádzajú desiatky kačíc divých.
Na tomto mieste plachá volavka zosadla na ľadovú kryhu...
...a tu sa jej stopa križuje so stopami líšky.
Cez obed sa slnko na chvíľu opäť ukázalo. Na južnom okrajikotliny na styku s Volovskými vrchmi sa nízka oblačnosť trocharoztrhala a slnečné lúče osvietili na krátku chvíľu malé plochy krajiny.Až do večera to už lepšie nebolo.
Druhý deň bol ešte horší. Výrazný odmäk roztopil tenkúvrstvu snehu, srieň sa premenil na kvapky vody. Krajina zošedla ešte viac,začalo mrholiť. Z polí okolo Hornádu sa pri každom odmäku odplaví množstvoornice a na ľadovom príkrove rieky najlepšie vidno, ako vďaka ľudskejľahostajnosti a lenivosti neustále prichádzame o to, bez čoho nie smeschopní prežiť.
Prevlhnutý a zablatený myslím na zjazdovky, ktoré chcúv kotline vybudovať niektoré obce, na bežecké trate, ktoré okresné mestoprisľúbilo dokončiť už tento víkend. Myslím na stereotypy, v zajatíktorých žije naša spoločnosť. Ale to možno len táto zimná-nezimná spľušťspôsobuje zbytočnú depresiu. Vodným vtákom je to našťastie jedno, ich počtyzatiaľ zostávajú v medziach dlhodobého normálu.
Foto M. Barlog
